Sen o šťastí, tak bolestne nemý,
mladým srdcom snívaní
vo vráskavej zemi.
Prepletá si nebo s peklom, mladučkými rukami.
Ešte drží mladosť v z lásky upletených kvetoch.
Ešte pozná nehu a smiech, slzy a hnev i tmu.
Sám však nevie či to darom a či trestom po večeroch
v bytí skrytý osud rozosieva ľudskú biedu.
Nerozumie pulzu bytia , ktoré tepe v čase.
Nepochopí čo smrť a sám život v sebe nesie.
Nerozozná búrku v poludňajšom sladkom jase
ani hlúposť , ktorá v ľuďoch často besnie.
Nadobro už veru strasti vôňu Matky vzali.
Čo však ešte hĺbkou dýcha zlodej detstva malých
spoľahlivo udupe. Priveľké sú veru ešte snívajúcim dospelácke topánky.
Dorásť však už nieto času. A tak ticho za ránky
v slabom svite budúcnosti stuhne každá detská hra,
keď sa skrze detské oči starec smutne usmieva.
