Bol raz taký čudný deň.
Podobal sa trochu noci.
Mal som vtedy zvláštny sen,
že zjesť ma chceli vlci.
Tu ma svorka obkľúčila.
Chystala sa na útok.
Vraj ich veľmi mrzí táto chvíľa,
no prázdny majú žalúdok.
Vodca svorky skočil ku mne.
Vravel: „ na svojej povesti ja veľmi staviam“
A vysvetlil mi tajne, ale umne,
že je dlhoročný vegetarián.
Mňa vraj ale musí zjesť,
by nepadlo podozrenie.
Že chuť po mäse je len lesť
a on túži po byline.
Vraj z krvi slabosť máva.
V jeho tele ovca drieme.
I citoval mi ľudské práva
keď mi tepnu preťal jemne.
A tu vĺčko milý,
klesol k zemi z toľkej krvi.
A prv než oči sa mi zatvorili,
vzdychol ťažko, tužiac po cibuli.
Vraj radšej mrkvu ako človečinu.
Miesto lesa čajovňu.
V labách držať Bukowského knihu
a nájsť hojnú pašu čarovnú.
Bol to veru zvláštny deň.
To už môžu rovno ovce loviť zver.
Keď vlk so slabosťou pre byliny,
sníva odpadnutý svoj sladký tofu sen.
