Za hranicou netušeného

Čas sa v tebe do večnosti zrútil

a môj vzdych ti kĺže claviculou ako víno z preša.

Úsvit tetuje mi v očiach ópiové pstruhy.

Nádych... do výdychu nové citoslovce vešia.

Akoby sa život na mňa rozpomínal,

padám do osnovy galaktických letokruhov.

Smrť je iba nevidomá balerína

a svet prelud za hranatou nulou.

Do minút sa skryla desatinná čiarka fantázie.

Radodajné peklo prázdnych stránok.

Dáva... zároveň však z teba žije.

Je deň prvý. Tma sa mení vo farebné áno.

Strach je diera do prázdneho vreca,

krása, zo slávika vytrhnuté noty.

Ako keď ti v hrudi zhasne svieca,

prepíše sa básnik do ničoty.