Písmo:
A-
|
A+
Šumí lístie gaštanu.
Hudie svoju poéziu.
Pod ním jazierko ako kryštál,
tam vtáci nebies vodu pijú.
Opodiaľ všakovaté kvety,
fialky , margaréty, ľalie.
Celý svet vôňou dýcha
keď ruža z rána puk povije.
Na to všetko kohút hľadí
s rozpáleným chvostom na oblohe.
On každé ráno stále mladý,
začína veky vo východnej polohe.
Aká krása skvostná
kam len oko dohliadne.
Milión krás tvorstva
zoskupené v jednej záhrade.
A svieži vánok
sa dychom vplieta,
do popísaných stránok.
Ten nespútaný poryv vetra.
Napokon zlatý jas zaleje
tu sýtosť, všade navôkol.
A srdce ľudské živé z nádeje,
zasadne za večný štedrý stôl.
