„Dobre ránko , Matej. Ako si sa vyspal ?" povedala malá , bacuľatá a neforemná ako politická korektnosť, no veľmi milá zdravotná sestra. Odpovedal jej len vyčerpaný polo úsmev Matejovej zdvorilosti. „Tak čo, nič mi nepovieš ?" nevzdávala sestra svoj zámer rozveseliť tohto predčasného umrlca svojej nežičlivej mladosti. „Nie !" odpovedal Matej. „Nemám náladu hovoriť. Sú to len slová, prázdne a jalové zdvorilostné slová ľudskej povinnosti ! Povedzte sestra, chcete skutočne a úprimne vedieť ako som sa vyspal ?Všetko je len márnosť ." „Ale, ale taký mladý a už taký skeptik. Ty by si mal držať život pod krkom a vytriasť z neho aj to posledné i samotnú dušu . Vyčerpať jeho možnosti a poklady až do krajnosti . Až po samé dno jeho bezodného hrdla ! Rozumieš ??"
Matej siahol rukou na pokrývku, za posledný mesiac už aspoň päťtisíci krát a stále bolo pod ňou prázdno. Stále sa mu nechcelo veriť , že vedľa pravej nohy je úplná ničota. Akoby ani vlastnej ruke neveril , ktorá mu znova a znova potvrdzovala že sa mu nesníva ale kruto bdie. Akoby vedľa jeho pravej nohy skutočne končil svet. „Matej" povedala sestra tak súcitne ako to vedia len matky „Raz sa s tým musíš zmieriť , inak sa sám pochováš , zblázniš sa , chápeš ? Máš ešte celý život pred sebou , premýšľaj o tom !" A odišla, rýchlo, rýchlejšie ako jej vlastné slová z úst, aby ju nevidel plakať, aby nevidel ani slzu. Lebo tieto materinské slzy dokážu raz neobyčajne v srdci zabolieť , inokedy pookriať ho a inokedy zase rozčúliť do ukrutnej agónie. Do agónie bezmocnosti, lebo slzy matky spôsobujú ten najväčší bôľ , nekonečnú lásku a zároveň aj nesmiernu bezmocnosť. V izbe zostal opäť sám s rukou na pokrývke, ktorá sa snažila presviedčať samu seba že sa hlúpo mýli, že sa jednoducho musí mýliť so zrakom upretým ešte dlho na dvere izby. Zo skúsenosti hádam už každý vie, že všetky odchody a to akéhokoľvek druhu sú tým najlepším impulzom na premýšľanie. Matej ležal na tejto izbe už mesiac, alebo ešte len ?
Jednak zdalo sa mu to ako celá večnosť. Ako keby sa čas zastavil len v jeho izbe a všade naokolo plynul nerušene a prirodzene ďalej. No on v izbe bez času sa už veľa krát zamýšľal nad tým kultovým „Prečo?!" , ktoré je neodmysliteľnou súčasťou slovnej výbavy každého na smrť chorého pacienta a pacientov ktorým chýba úd, prípadne viacero. Utrpenie a smrť má určite svoj zmysel. Ale aký ?? Nie je to len vynález nejakého zvrhlého všemocného absolútna, ktoré sa baví na cudzom utrpení a jeho tisícorakých podobách ?! Alebo je to jednoducho len akýsi zákon prírody, že ten musí a iný nie, či nejaký zvláštny druh „ententikidvašpajliky" náhody ??! Ako sa tak zamýšľal radšej by prijal tu náhodu , lebo vtedy by nemusel rozmýšľať prečo a kto to vlastne dopustil. Toto dvojslabičné , jednoduché a zároveň najstrašnejšie slovo spoza dverí nemocničných izieb. Slovo derúce sa von odniekiaľ zvnútra ako rozplývavá Amerika a jej ropné oslobodzovanie sveta. Ako skúmal, tak skúmal, vôbec nevedel vypátrať to miesto kde sa rodia všetky „Prečo" , kde im je vdýchnutý život a dané poslanie vynoriť sa a zasiahnuť sebavedomie a neohrozené bytie , v ten pravý čas a na tom správnom mieste. Predpokladá všetka tá matematická presnosť ,tvorcu všetkej tej neduživej, ukrivdenej a v bolesti prehltnutej „Prečo mánie?!!" Veď ak človek dospel k schopnosti sa pýtať , tak musí existovať niekto kto má odpovede. Niekto kto má monopol na odpovede každého druhu , každého srdca a každej hladnej a ubolenej duše. No zatiaľ mu jedinú a rytmickú tik-tak odpoveď dávali len nástenné hodiny.
