Obaja zostali ticho a len na seba pozerali takým tým veľavravným pohľadom, ktorý vídavať už len v nemých filmoch. Celým tým tichom sa nieslo len jedno slovo. Láska. Láska a zas len láska, slovo, ktoré rezonovalo v mysli tak ostro a neodbytne, ako priamy prenos z parlamentu. Matej sa obrátil na ľavý bok a začal sestru aktívne ignorovať, tváriac sa, že spí. A to len preto aby mohol byť opäť sám a vo svojej samote a tichu mohol premýšľať o tom, čo mu sestra povedala. I Zdenke padlo jeho ignorovanie vhod. Zvlášť po tejto debate, ktorá ju úplne vyčerpala a sama veľmi dobre vedela, že keby sa Matej pýtal ďalej, jednoducho by mu už nemala čo povedať. Bola totiž totálne prázdna, ako oči týraných detí.
Vonku sa vietor pohrával s lístím a rozháňal ho na všetky strany, ako samopašné dieťa, ktoré vbehne medzi kŕdeľ holubov. Bohatá paleta farieb prezrádzala čo to o živote a období vonku, o čase, ktorý ubehol od vtedy, ako sem Matej prišiel. Od vtedy sa toho prirodzene veľa zmenilo. Pribudli bolesti, hnev i strach a niečo taktiež ubudlo a to ten strach ešte zväčšovalo.
Už veľa myšlienok a tých „prečo ?" chvíľ pretieklo Matejovou hlavou. (Bohvie odkiaľ a bohvie kam). Všetok ten nesmierny čierny oblak nočnej mori, z ktorej sa človek nie a nie prebudiť, sa stal skutočnosťou. Život zrazu zmenil svoje hranice, bol omnoho užší, tesnejší a kde sa človek len pohol narazil iba na seba. Všade narážal na seba a potkýnal sa o vlastnú neistotu umne rozsypanú pod nohami rukou ťažkých otázok. A tu mu zaznie len tak to cudzie slovo, láska. Tu v tejto Mekke bolestí, hnevu a rúhania sa. Nikto nikdy nepochopil a myslím, že to zostane navždy záhadou, ako sa dostalo do tohto spolku Jekyllou a Heydou , to nesmierne slovo láska. Ako sa vôbec sestre prepašovalo do úst a v jej ústach do nemocnice, kde lásku z oddelení a myslí pacientov už dávno vyoperovali nezáujmom, cynickým formalizmom a spolu s nimi i nádej na poľudštenie týchto bezútešných jaskýň. To slovo, nesmierne vo svojej šírke a ešte nesmiernejšie vo svojej hĺbke. V dvoch slabikách, ktoré v sebe nesú všetko Svetlo sveta, celú nádej, všetko dobré a krásne čo kedy jestvovalo a bude jestvovať. Ktoré by sa dalo definovať aj ako živá osoba, živé bytie, radostná večnosť, nesmierna blaženosť a odveká bytnosť. Vo svojich dvoch slabikách akoby obsahovalo celý vesmír a všetky jeho skryté tajomstvá. V tých slabikách si človek mohol prečítať odkiaľ a kam ide, aký zmysel má to všetko. Svet, život, smrť i bolesť. To slovo je nekonečne veľkou knižnicou bytia človeka, jeho minulosti, budúcnosti i bytia samého vo svojej podstate.
A toto všetko si v ňom človek môže kedykoľvek prečítať...... no najskôr, by si musel dať s láskou rady. Vedieť, čo s ňou, ako a kde a za ktorý koniec ju uchopiť. Jednoducho a jasne, človek by najskôr musel vedieť, čo si s láskou počať. Je pravda, že Matej ešte nemal priateľku a ani iným spôsobom nemohol lásku ochutnať, pretože rodičia mu tragicky zahynuli pri autonehode keď bol ešte veľmi malý. Odvtedy si ho detské domovy a pestúnske rodiny len tak podávali, ako horúci zemiak. Čiže lásku nepoznal, nemohol ju poznať, nemal ju ako spoznať !!
