Ako sa cíti muž v Cirkvi ? To je otázka priam hamletovsky ťažká. Musím sa priznať , že ako prvé ma napadlo, že muž v Cirkvi sa cíti osamotený. No prečo? Muž si to naplno uvedomí až v chráme božom( ak tam teda chodí s otvorenými očami), keď sa poobzerá okolo a zistí, že pomer mužov a žien na bohoslužbách je tragicky rozdielny. No ako sa cítim ja ?? Definoval by som to asi takto. Cirkev je pre mňa domov, je pre mňa dobrá Matka, je pre mňa strážkyňa a moje útočište. Veď aj muži majú občas strach. Cirkev ako teplý a útulný domov je prvé čo cítim, keď sa do nej dennodenne vraciam unavený, zmorený, na duši doráňaný, z ciest a púti vo svete , ktorý ma iného vládcu, nateraz, ako je ženích nevesty Cirkvi. Cirkev, ako dobrá Matka, ktorá stojí vo dne v noci pri dverách a vyzerá svojho milovaného syna, aby keď sa vráti domov ho mohla s láskou vyobjímať a vybozkávať, len tak pre čistú radosť, že môže. Matka, ktorá bdie , keď moja duša v „horúčkach" hriechu stráda a dočasne chradne. Matka, ktorá pozná a miluje lekára , ktorý jediný ma môže uzdraviť a ktorý zároveň miluje ju. Ju ktorú si sám vyvolil i napriek jej nedostatkom. Cirkev ako mocná a nedobytná pevnosť, ktorú ani pekelné brány nepremôžu a predsa s bránou bez dverí. Praktický každý kto chce si môže vojsť a vziať si z nej poklady Spásy , ktoré ona stráži a ktoré nám zaslúžil Kristus Pán. Nebráni nikomu vstúpiť ak úprimne túži. Pre mňa , ako muža je Cirkev istota, ktorú mi zaručil sám Boh svojou autoritou. Muž by mal byť odrazom Boha, jeho vlastností, cností, lásky, sily a pokory.
Cítim to bremeno, ktoré mi leží na pleciach. To neviditeľné bremeno, ktoré môže niesť iba muž. Lebo sú bremená čisto pre ženy, ktoré by muž neuniesol a takisto bremená len pre mužov, ktoré by naopak neuniesli ženy. Cítim sa zodpovedný v Cirkvi za všetko čo je v mojich silách zmeniť, urobiť, pomôcť a pozdvyhnúť. Cítim sa zodpovedný za jej úspechy, dary, milosti a prislúbenia, no tým viac sa cítim zodpovedný za jej chyby, poblúdenia, krivdy a obvinenia, za všetky pľuvance, ktoré sú jej štedro rozdávané zo všetkých strán. Túžim nastaviť tvár tým pľuvancom, pokoriť sa keď sama v ľuďoch spyšnie, ponúknuť svoje údy aby jej nebolo ubližované. Taktiež cítim bolesť, keď na ňu útočia a ona sa nebráni, lebo sa nevie brániť, ona Baránkova nevesta lebo sám Baránok si ju obráni. Plačem s ňou, radujem sa s ňou, plesám s ňou, velebím s ňou Boha, znášam s ňou urážky, pokorne príjimam obvinenia, často pravdivé. Cirkev je totiž Božsko-ľudská ustanovizeň. Boh je garantom jej svatosti a nesmrtelnosti, garantom pravosti a spásonosnosti, ktoré vysluhuje vo Sviatostiach. No , vždy je tu aj ľudský faktor a ten má svoje chyby, slabosti a nedokonalosti. Práve tieto ľudské nedostatky Cirkvi ma aktivizujú aby som ich zmierňoval svojou obetou, modlitbou, odvážnym a láskyplným srdcom muža podla božieho vzoru. Keď stojím alebo klačím v božom chráme pred Bohom cítim všetku váhu , ktorá je na mňa kladená jak zo strany Boha, tak zo strany veriacich, ktorí právom očakávaju , že práve muž je a bude štítom, povestným lícom lásky medzi ľudom a drsnou rukou sekulárneho sveta. Citim sa ako náraznik , ktorý zmierňuje dopady nenávisti na Cirkev. Ako ochranca svojej milovanej a vyvolenej ženy, láskavej matky, nežnej sestry, bezbranného a nevinného dievčatka. Áno, Bože, zistil som, že mám v Cirkvi svoje miesto, dôležité miesto, ktoré nemôže nahradiť nikto iný. A každý muž má v nej to svoje miesto. Aké je smutné keď ochrancovia opúšťajú svoje stanovišťia a spúšťajú sa s neviestkami, rôznymi modlami a bôžikmi sekulárneho sveta, rôznych žiadostivostí a slastí. Ach, aký potrebný a aký krehký je muž v Cirkvi.
Cítim ako ma ona potrebuje a ako ja potrebujem zase ju. Cítim vôňu dreva na ktorom sú vystreté moje bôle, ostrosť koruny, ktorú nosím aby nezranila čelo milovanej nevesty Baránkovej. Ó , Bože, Bože môj, stoj vždy pri mne. Cítim sa taký opustený, no cítim aj tvoju prítomnosť a silu. Tak často klesám pod bremenom mužov no ešte častejšie ma povzdvyhuje krása, vznešenosť a čistota tvojich panien a tvojich maličkých. Áno môj sladký, ženy sú srdcom tvojho spoločenstva, tvojej kyriaké a muži sú hruďou, ktorá chráni toto vznešené srdce. Som muž, mám v Cirkvi svoje miesto, svoju úlohu, svoje bremená, no mám aj strach bože, mám obavy, že jedného dňa muži jednoducho zmiznú s Cirkvi a zanikne tak dôležitý úd Svatého Kristovho tela. No Ty, moja Radosť a Slasť ,mňa, nás neustále povzdvyhuješ a obnovuješ. Dávaš nám srdce rytierov, čistotu panien, cnosti mníchov, pokoru tvojich najmensších a Lásku , žriedlo Lásky večne prúdiacej z tvojho mužského srdca. Ó Pane, nedovol nikdy aby muži chýbali v tvojich chrámoch, nedovol aby boli lahostajný voči tvojej neveste a hlavne nedovoľ , že zabudnú milovať. Milujem tvoju Cirkev, žijem s ňou a vnej. Žijem v nej pre teba a pre teba v nej aj pracujem, trpím, modlím sa, dávam dobrý príklad a v nej sa taktiež raz aj narodím pre život, pre tvoj život. Lebo ak mi Pane pomôžeš nájsť svoje mužstvo tu na zemi a jeho vznešenú úlohu , nájdem raz aj tvoje božstvo, tak rytierské v mužskom srdci a tak nežné a svaté v srdci ženskom.
