Keď zaznie takáto a jej podobná diagnóza, väčšinou človeka strasie a poviete si
kiež by ma to nikdy nestretlo a ani mojich blízkych.
Ja vám teraz niečo poviem o takejto diagnóze a o živote s takouto chorobou.
Onkológia nie je vôbec nejaké smutné alebo pochmúrne miesto ,
ba práve naopak zažil som tam viac srandy ako ešte nikdy predtým v živote.
Keď mne oznámili tuto diagnózu myslím že na chvíľu som ohluchol alebo mi v hlave len neuveriteľne silno bzučalo.
No už vtedy som vedel že mám len dve možnosti , a to s tou chorobou žiť a vyliečiť sa ak budem mat šťastie,
alebo s tou chorobou zomrieť.
Aj keď nezávisel výsledok liečby na mne , i napriek tomu som sa rozhodol žiť a zatiaľ sa mi to darí ( kto by to bol povedal).
Táto diagnóza dokáže človeku zobrať chuť do života a kompletne zmariť všetky plány.
No človek si musí uvedomiť že len na ňom záleží nakoľko sa nechá ochromiť strachom z tej choroby.
Ak jej dá príliš veľký priestor v myšlienkach tak ho pomaly ale isto premôže .
Najprv zničí jeho pozitívne myslenie, zoberie mu nádej a potom ho pomaličky zabije.
My sme mali na onkológii taký malý recept ako tomuto zamedziť a tým liekom bol humor.
A čierny , poriadne čierny ako sa patrí na Prežívakov – tak sme sa nazývali ( naša Parta).
Raz pamätám si ako by to včera bolo , ešte na začiatku mojej liečby som ležal na izbe s Radovanom Kauffmanom,
Určite vám to meno niečo hovorí bol to tiež chalan bez nohy, ktorý na Paraolympiáde v Sydney získal
v cyklistike Zlatu olympijskú medailu a mnoho iných na majstrovstvách.
Bolo to práve na 1. apríla, vopred musím upozorniť že sme nemali nič v pláne.
Radovan pil cviklovú šťavu pre posilnenie imunity a polepšenie stavu.
No čo nechcel polozil fľašu na posteľ a keď sa ta trochu pohla v laku ju chcel zachytiť medzi nohy , stisnúť.
No ono sa to ťažko robí keď jednu nohu nemáte.
A tak sa na erárnom prádle NOU vyskytol obrovsky červený fľak.
Povedali sme si zle bude tak či tak , musíme z toho aspoň niečo vyťažiť.
Takže mi Radovan pridelil úlohu volavky, zatiaľ čo sa on začal tváriť ako zomierajúci na posteli,
nad tým obrovským krvavým fľakom.
Ja som šiel na chodbu striehnuť na sestričku a hneď som mal aj šťastie.
Šla oproti sestrička Lucka „ mimochodom neuveriteľne pekná“ a tak som ju s patričným hereckým výkonom presvedčil že
Radovi je zle a nech ide rýchlo za nim.
Škoda že nemôžete vidieť ten prvý výraz tvare keď sa kamarát skláňal na krvavou kalužou a tváril sa presvedčivo zomierajúco.
V sestričke by sa ani krvi nedorezal, no profesionalita je profesionalita a tak urobila opatrenia prvotne.
Zastavila infúziu atď. a spýtala sa ako sa Radovan cíti.
V tom zdvihol hlavu a zo zomierajúceho výrazu sa razom stal vyraz apríloví.
S obrovským úsmevom skonštatoval sestre že sa cíti veľmi zle....
Sestrička Lucka sa ešte zmohla na pár teoretických odvetných útokov injekciami a odišla.
Povedali sme si , nebolo to až také strašné, jak fajn to zobrala.
No vzápätí prišla druha sestra a pýtala sa ,čo sa stalo že chúďa Lucka je bleda ako stena a merajú jej práve tlak.
No a vtedy nám došlo že žart sa vydaril až príliš dobre a že sme takmer aj pripravili o život jednu veľmi milú sestru.
Ešte vďaka Bohu že ju nenapadlo oplatiť náš kúsok jej nastraženou „ prvoaprílovou smrťou“ to by sme sa zase dosmiali my.
A možno i nejaké to prádlo vymenili.
Tak takýto bol môj začiatok na onkológii a v podobnom znení mal aj pokračovanie len sme nelikvidovali sestry už.
Aj keď sú teraz už všetci , takmer až na jedného mŕtvi spomínam na tie časy a na nich v tak krásnych spomienkach
a zážitkoch kde ani smrť nemá moci. Sú a zostanú len naše, našej spoločnej bolesti, radosti a nádeje.
Jedno sme sa naučili , treba smrti vziať jej zbrane a to strach a moment prekvapenia a to sa nám úspešne darilo a darí.
Očakávali sme a aj očakávam smrť stále a kdekoľvek, človek by si mohol povedať že je to morbídne.
Ale nie , vôbec nie , práve naopak je to veľmi oslobodzujúce.
A takto sme plnili izby na onkológii humorom, nádejou a entuziazmom.
Veď myslím že naše Prežívačské motto hovorí za všetko:
„ Nenadávaj že je život krátky, keď nám bude v hrobe smutno, vylezieme spiatky.“
Nedovoľte ľudia aby vás choroba opantala strachom, pretože už vtedy ma nad vami vyhraté. !!!
Síce mi vzala dva roky života na striedačku v nemocnici a nohu i priateľov, ale i tak môžem povedať že to bola doba
mimoriadna a neopakovateľne zvláštna. Boli a sme spojení putom a nie len takým tým najlepším priateľským, je to puto
spoločného zážitku, spoločného utrpenia, spoločného porozumenia.
Prajem Vám všetkým nech sa Vám tieto veci vždy vyhýbajú, no ak sa tak z nejakého dôvodu nestane,
Tak hlavu hore a poraziť strach v sebe alebo pomôcť ho poraziť vo svojom blízkom, ktorý trpí touto chorobou.
A možno vtedy narazíte i na brehy viery a celkom iného sveta ktorý vám predostrie len bolesť a blízka smrť.
