Niekedy, spravidla to býva k večeru , zamyslím sa a snažím sa pobudnúť sám so sebou.
Snažím sa usporiadať si myšlienky do mne zrozumiteľnej formy.
Žijem so sebou veľa rokov no ešte stále som spoznal len malo s teba ,či lepšie (zo mňa ?)
V takýchto chvíľach v hĺbkach svojej plytkej ľudskej duše ma prepadne strach, ba niekedy až panická hrôza.... žijem vôbec skutočne , nezdám sa len sám sebe ?
Nie je celý môj život, moje bytie len jeden veľký sen z ktorého sa raz prebudím a len si utriem pot... možno povzdychnem ako to býva keď človeka strhne nočná mora.
Ach aké ťažké je vydržať sám so sebou.. Aká odbojná je moja duša...
A svedomie ?... to je so mnou na vojnovej nohe, nikdy nič neprehliadne, nič nezabudne, všetko vytkne, všetko vyhodí na oči, ako správne načasovaný tromf, keď sa tvárime že sme človeku odpustili urážku či podraz a pritom len čakáme na príležitosť kedy mu to budeme môcť šplechnúť škodoradostne do očí a využiť to vo svoj prospech.. raz...len raz..a poriadne si to vychutnať.!
Sám sebe som nepriateľom, vo vnútri rozdvojený, dobro i zlo, pokora i pýcha, anjel i diabol...
Mam snáď veriť že sen je skutočnejší ako život ? Že fantázia je matkou reality .??
A čo je vlastne sen a čo realita.. ? Dajú sa vôbec od seba nejako rozlíšiť.?
Aké ťažké je byť skutočný a reálny vo fantázii a ľahké naopak žiť fantáziou v realite tvrdých dni , ktoré sa na človeka valia ako smrtiaca lavína nedbalej zodpovednosti.
O fantázia, môj svet, môj únik , moja milenka , aká si krásna i krehká, koľko vieš potešiť a plniť sny i túžby ....
vieš to priam zázračné...
V tebe som slobodný, v tebe sa stretávam so sebou, v tebe sa so sebou zmierujem a rozchádzam,
v tebe sa milujem i nenávidím...
Prešiel som ťa celú krížom krážom, často obnažil a vychutnal si tvoje dary.
Len v tebe otváram tie dvere, staré a zaprášené s číslom trinásť..
A čo v nich nachádzam..., zase len sám seba s úškľabkom zovierajúcim srdce.
Och dva svety, kiež by ste sa vedeli spojiť v jeden.
Spojili by ste môjho ducha s dušou , moju existenciu s neexistenciou.
Všetko je až príliš tvrdé aby si to bola len ty, no zároveň príliš farbisté a krásne aby to mohla byť realita.
Žijem a mám príbytok niekde medzi vami, vy dva svety mojej túžby a snov.
Och , nemučte ma spojte svoje žitie, buďte jedno aby som i ja mohol byť jedno.
Aby som si nebol nepriateľom, sebe sudcom i katom.
Spojte sa a neste ma na rukách kadiaľ káže moje srdce, po vydláždenej ceste snov, do cieľa reality súladu a lásky...
Je tu opäť zase jeden s tých večerov.. a ja si idem dať rande so sebou, ponoriť sa a pitvať svoju dušu.
Hľadať nestratené a zabúdať nepoznané.
Idem ,... i dnes ťa obnažím ak chceš a budeš si to priať vo svojej blahosklonnosti a slepej dôvere v seba samu.
Idem, .....zatváram oči........ zostupujem popri mojej trinástej komnate v ktorej sedím a škerím sa na seba po ceste k tebe už dlhý čas.. ako by to večnosť bola...
Ó kiež by bol večný večer a zastal by čas. By som sa mohol spoznávať a hľadať to krásne a živé v sebe,
v tebe.......v nás..!!
