Už som toho popísal pomerne dosť o utrpení a smrti i chorobe.
Teraz by som chcel niečo o živote a zo života.
Raz do týždňa, každý týždeň, spravidla v nedeľu si vždy nájdem hodinku čas a idem do tunajšieho domova dôchodcov v Bošanoch.
Je to pre mňa veľká radosť, skúsenosť ale i kresťanská povinnosť konať skutky duchovného i telesného milosrdenstva.
Samozrejme i v neposlednom rade neobyčajne obyčajná láska blížneho k blížnemu.
A tak tam idem vždy vyzbrojený množstvom tém na rozhovor,
dobrou náladou ale i plný očakávania ako ten čas , tá hodina dnes prebehne.
Vždy sa plný nádeje usadím do kresla či stoličky, a začnú sa stavať mosty ktoré by preklenuli ten viac generačný rozdiel.
Isteže na základoch viery sa stavia najľahšie ale nie každý je veriaci a tak sa vtedy stavia na základoch spolupatričnosti, pochopenia, utrpenia ale aj sympatii.
Musím povedať že nepoznám nič krajšie , než keď sa na vás ta utrpením poznačená starecká tvár,
križovaná skrz naskrz vráskami usmeje.
Vtedy ako by nanovo slnko vyšlo..!
A neusmieva sa preto že by ste ju práve niečím potešili ale len preto že ste tam , že vás vidí a má z toho radosť.
Často ma fascinuje aká rôznorodá môže byť pamäť u takýchto trpiacich božích deti.
Keď sa spýtate len ťažko vám povedia čo mali na raňajky ale zato veľmi dobre vedia aké bolo počasie keď mali 12 rokov, v ten deň, kde boli, čo robili, čo cítili a ako vôňou bol preniknutý vzduch.
A ak je pravda že oči sú bránami do duše tak o tých stareckých to platí dvojnásobne.
Ich oči sú priam odrazom ich sŕdc a duší, preniknutých radosťami, starosťami, bôľmi, láskou, životnou skúsenosťou a múdrosťou.
A tak vždy keď odchádzam po takejto príjemnej návšteve, rozmýšľam čo si asi tak tí ľudia,
tí starkí vzali z nášho stretnutia a priateľskej debaty.
Rozmýšľam „ obohatil som ich aj azda niečím ?“
A vtedy ma napadne a prenikne trochu iná myšlienka.
Už nie ale či bol niekto obohatení, ale kto z nás sa obohatil viac.
V takej chvíli musím s radosťou skonštatovať že najviac obohatený i napriek úmyslom som stadiaľ odišiel ja.
Pretože nech už som sa snažil byť akokoľvek milý a povzbudivý, nie je to nič, oproti láske, múdrosti a vľúdnosti týchto božích deti, rokmi obťažkaných bojovníkov a profesorov utrpenia a trpezlivosti v službách Pána.
A tak nech ich už chcem akokoľvek obohatiť a povzbudiť, odídem najviac obohatený ja, ak už nie slovom či príkladom , tak minimálne tým krásnym nežným úsmevom, stareckej tváre plnej vrások, ktoré sú schopné rozprávať sami za seba.
Lebo čo vráska to príbeh, čo človek to kapitola, víťazná kapitola v Božej knihe života.
