Udalosť, ktorá sa mi prihodila pred dvoma dňami už naozaj presahuje všetky hranice ľudského správania. Po dlhšej dobe som sa opäť išiel previezť na východ a na chvíľu pozrieť rodinku. Ako stále cestujem povinne miestenkovým vlakom, aby som sa nemusel predierať cez uličky, kde stoja ľudia s ruksakmi, ale práveže som si chcel vychutnávať cestu luxusnejšie.. Len som si nevybral dobrý čas, pretože som prekonával neskutočnú piatkovú opicu.. Ale tak späť k veci, asi v okolí Žiliny, otvoril kupéčko človek, s tým, že hneď nám porozdával lístky o tom, že je hluchonemý a potrebuje na to aby mal krajší život jedno alebo dve eurá.
Hneď po prečítaní sa mi to zdalo dosť divné, ale aj tak som pri sebe nemal žiadne peniaze, tak som tento lístok poslušne vrátil, ale ostatný cestujúci už poslušne vyberali peňaženky. Ja som zavrel oči a chcel som už len docestovať, ale po pár sekundách ma niekto klepe po kolene, so zľaknutým výrazom tváre pozerám na toho istého človeka, ktorý je úplne nahnevaný, že som mu neprispel.. Pre seba som si v duchu povedal, že je to už naozaj drzosť, ale nechcel som sa nad tým zamýšlať..
"Dámy a Páni, blížime sa k stanici Poprad-Tatry", po tejto vete som s úsmevom na tvári opúštaľ kupéčko s vecami na chrbte a blížim sa k dverám od vagóna. Koho tam ale nestretnem? Samozrejme človeka, ktorý ma pýtal jedno alebo dve eurá, ktorý telefonuje. WTF..? Nedalo mi to, ale chcel som byť slušný a počkal som pokiaľ nedokomunikuje. Nozaj slušne som sa spýtal, že či ho baví takto ľudí okrádať o peniaze. Ani sekunda neprešla hneď odpoveď: "Ty si mi nedal nič, tak drž hubu sopliak, lebo to oľutuješ." To už mi fakt nedalo, tak som to chcel oľutovať, ale vlak zrazu zastavil a on začal utekať kade ľahšie. Naozaj som sa chcel rozbehnúť za ním, ale s ruksakom je to fakt ťažké a tak opäť raz zarobil človek slušné peniaze na dobrosrdečnosti ľudí..
Niektorí ľudia naozaj nepoznajú mieru toho, čo už je priveľa...
