Sadám si k oknu, plynulosť jazdy prerušuje len opitý cigáň svojimi drsnými nadávkami. Pľuje na zem, sprievodkyňa si to pre istotu nevšíma. „Chcem fajčiť“ zachrapčí a zatiahne tým špecifickým prízvukom, tak ľahko napodobiteľným. Namiesto cigarety dostane riadnu facku, asi od manželky: „čo robiš, ty šviňa jedna…“
21.4.07/22:30/stále vo vlaku, zastávka Toporec
Vlak zastane, na svetelnom displeji sa zobrazí - Toporec, poteším sa, viem že podgurážený cigáň vystúpi, žena, neviem či manželka, mu ešte stihne dať poriadny štuchanec pod rebrá. Vlak sa pohne, ako inak, nehlučne a ja sa zapozerám do tmavej čierňavy von.
Vtedy spoza sedadla vykukne mladý cigáň, asi tak päťnásťročný, nevšimol som si ho keď som nastupoval. Pozrie na mňa a kývne, akosi súhlasne so smútkom v očiach.
„Po-čúli ste ho ako na-dával“ zatiahne a mne je trochu do smiechu pri pohľade na jeho detskú tvár s kamenne vážnym výrazom.
„Hej počul“ poviem a súcitne kývnem podobne ako to urobil on. Mám trochu čudný pocit, keď sa pri mojej odpovedi na mňa otočia dvaja spolucestujúci, neviem prečo…
Cigáň sa dôverne nahne bližšie, povzbudený mojou odpoveďou. „Vrátil sa z vä-zéňa, sedem rókov sedel“ nahne sa najviac ako mu to opierka dovolí a šeptom dodá:„za vraždu...“
Stále mi je do smiechu, ale cítim, že sa nemôžem smiať, veď tento mladý cigáňčik nakláňajúci sa cez opierku svojho sedadla mi tu hovorí o - vražde…“a ženu týra“ dodáva a ešte viac zosmutnie. „Ňé-je nor-málny. Vy si viete predstaviť žeby ste bóli sedem rókov vo vä-zéňi, ja nié.“
„No, neviem" odpovedám popravde a len sa lepšie zahniezdim do, i tak nepohodlného sedadla. „A ty odkiaľ ideš tak neskoro večer?“ pýtam sa dúfajúc, že pri inej téme sa môj, musím povedať, že podarený spolucestujúci trochu rozveselí.
„Idem z us-távu. Bol som tam mé-siac. Nebol som dobrý, fe-tóval som, do školy nechodil, bil som sa…“
Prekvapila ma jeho úprimnosť, trochu som zapochyboval, ale keď si stiahol tričko a ukázal mi jazvy, ktoré si vraj sám nožom urobil, už mi do smiechu nebolo… „Ale už to nechceš viac robiť, však? chcem sa uistiť.
„Ňé, začnem chodiť do š-kóly…ale vieš (plynule prešiel do tykania) koľko vecí som sa tam na-učil? Vedel by si za-páliť ciga-retu o vy-pínač? Stav sa so mnu, že ja viem. Dáš dolu kryt, navlhčíš koniec, ale iba koniec, lebo inak (a ukáže jasné gesto palcom popod krk) a priložíš k dró-tom…vedel si to? A pri týchto slovách sa prvýkrát rozosmeje nad svojou šikovnosťou...
Príjemné cestovanie vlakom...
