
Rozhovor naberal na intenzite i na hlasitosti. Priťahoval čoraz viac ľudí. Niektorí si dokonca vybrali z uší slúchadla, aby mohli dialóg lepšie sledovať. Obe protagonistky si toho začali byť vedomé. Plat, uznanie, sexuálne obťažovanie, nedocenenie, rovnosť šancí a iné témy boli argumenty, ktoré pomáhali rozdúchať spravodlivý hnev voči mužom. Niektorí si začali uťahovať kravaty.
Zrazu prišiel vlak. Všetky miesta v ňom boli beznádejne obsadené. Ľudia z perónu sa doň tak po ľudsky natlačili. Prešlo niekoľko staníc a vlak sa začal vyprázdňovať. Dve voľné miesta sa objavili neďaleko bojovníčok za emancipáciu. Očividne si chceli sadnúť. Neuspeli. Dvaja "hulváti" v kravatách ich predbehli. Jednej to nedalo a tak sa ho nahlas opýtala: "Takto sa správa gentleman?" Mladík sa na ňu len ironicky usmial a povedal: "Teraz už gentlemanov netreba, teraz už máme emancipáciu a rovnosť."
Celá tá ranná scéna bola ako z divadelnej hry Eugena Ionesca, ktorú už dobrých tridsať rokov hrajú v jednom študentskom divadle neďaleko St. Michel. Je to absurdné divadlo, ktoré je celé postavené na nedorozumení muža a ženy. Hry, ktoré Ionesco napísal, sú smiešno bolestné, no nikdy ironické. Vždy totiž končia poznaním toho, kým v skutočnosti sme. Snáď sa nám to raz podarí aj v realite.