Nakoniec to bolo 8.15 ako som zatváral dvere. Rozhodol som sa, že na stanicu odprevadím Patrick-Jacques(a). Predvčerom mu zomrela sesternica a príbuzní, s ktorými mal ísť na pohreb bývajú na opačnej strane mesta. Minimálne do centra sme to mali rovnako ďaleko.
Už do 220-tky sme sa nevošli. Mal som hneď pochopiť, že sa niečo deje. 330-tka bola v pohode, až na obligátnu zápchu, ktorá jednoducho musí byť pred každou školou. Tam nepomáha ani vedľajší odstavný pruh ani regulovčíci na priechodoch. Že sa niečo deje mi došlo na stanici. Šofér zapichol autobus na koniec radu svojich rovesníkov a my sme si to šinuli pomedzi nich ako mravce, pekne hlava na hlave kadiaľ sa len dalo. Na peróne dav. Nejaký Vietnamec tasil svoj vreckový Kodak, asi pre potreby domácej atmosféry. Nejaká tetuška cez staničnú reprosústavu podávala čerstvé správy: “Nehoda bola odstránená, vlaky do Disnaylandu začnú znovu prechádzať.” Vravím si v pohode, to nie je do mesta ale na perifériu. Ee! Hromadný zvoz je v Paríži neuveriteľne krehká vec. Nech už sa stane niečo hocikde, nakoniec to aj tak pocíti celé mesto.
Vlak nakoniec prišiel. Perón sa nasýtil spoluobčanmi štvornásobne. Prichádzajúci poschoďák však prázdnotou nezíval. Len čo sa otvorili dvere vlaku, nálada na peróne sa blížila davovej psychóze. Mohlo to dopadnúť všelijako, ale keď som sa s Patrick-Jacques(om) rozchádzal na Národoch (stanica Nations), tak sme sa obaja smiali a vôbec sme v tom neboli sami.
Všetkých nás zachránil empatický strojvoditeľ. Začiatok bol celkom normálny. Všetkým nám poprial dobrý deň a že sa už nemusíme báť, lebo ďalšie vlaky, ktoré prichádzajú po ňom sú takmer ľudoprázdne a on by aj chcel zo stanice odísť, len ho musíme nechať zatvoriť dvere. Odpadlíci sa vzdialili a my sme pokračovali. Na ďalšej zastávke nám zas poprial dobrý deň, prehral oznam o nezarábajúcich vlakoch za ním a na spôsob Milana Kňažka nás všetkých poprosil vypustiť duše tých čo by s podzemky zas chceli uzrieť svetlo božie. Na tretej zastávke sa nám posťažoval, že aj uňho v kabíne je plno a že nás celkom chápe ako nám je, ale inak je všetko v poriadku a že nás do mesta dovezie, živých a zdravých. Na ďalšej zastávke nejaký dobráčisko nevedel kde ruky strčiť tak si povedal, že bude kamarát s ručnou brzdou. Tak mu zato náš strojvoditeľ pekne poďakoval, že veru každý ma na také veci právo. A veru aj má, pretože ako sme sa následne blížili k ďalšej zastávke, tak z neho vypadlo, že aj vo vlaku pred nami sú rovnako založení dobrodruhovia. Potom ako sme minuli spájajúcu kižovatku, nás oboznámil s tým prečo máme slimačie tempo, vraj preto, lebo dostal do ruky poradový lístok číslo tri a že to v tunely vyzerá ako v stánku na mäso. Navyše na centrálnej stanici sa vyrojili iní spoluobčania a tak tam museli poslať s prepáčením vysávač, čo je v žargóne strojvoditeľov prázdny vlak...
Do knižnice som prišiel o desiatej, ale už som sa nevedel hnevať na hromadný zvoz mestských dopravných liniek. Uvedomil som si, že v každej situácii stačí ak sa objaví jeden jediný človek, aby zachránil všetkých ostatných. A potom tá francúzština ... neuveriteľne vynachádzavá a hravá reč...
