Prezident sedel vpredu pred rakvou so skríženými nohami i rukami a snažil sa o gesto smútku. V predných laviciach boli tí, ktorých abbé miloval. Politici, herci a ľudia z elít stáli vzadu. Nepríjemné, no abbé si to tak želal. Na nádvorí pred starou katedrálou postavili televízne štáby dve obrazovky. Turisti, čo prišli z ďaleka postávali pod Qausimodovou vežou a rozhorčovali sa nad tým, že ich v cestovnej kancelárii neupozornili na používanie tejto historickej rekvizity V. Huga. Domáci sa pokúšali spomenúť si na odpovede z dialógu počas katolíckych pohrebných obradov. Medzi nimi sa pohybovala asi desiatka fotografov. Vyberali si z tých, ktorí plakali a ktorí mali pohľad upretý do neznáma. Stoj čo stoj chceli nájsť tých bez nádeje a bez snov. Lenže takí boli ďaleko od davu a od ich všedných starostí.
Abbé, ten vždy vedel kde má hľadať a koho má hľadať. Nakoniec vedel aj to, ako chce byť pochovaný. Na smrť sa veľmi tešil.
Jeho rakvu položili na zemi. Naokolo neboli žiadne kvety. Jeho baretka a plášť boli prehodené cez rakvu. Neboli hodné predných stránok módnych časopisov. Boli to len obyčajné symboly. Jednoducho tam, kde sa objavili zrodili nádej. Aj spevy boli jednoduché, výlučne gregoriánske.
Bol ako prorok. Bol sprostý, drzý, jasný, nikdy sa nebál, s podlomeným zdravým, vždy milujúci Boha i svoju Cirkev, muž hlbokého ticha a nekonečnej nádeje. Niekto, kto vedel, že najprv treba človeku vrátiť dôstojnosť a potom sa objaví ľudskosť.
