Asi to bola chyba, že som si nevypočul všetko. Le Pain sa ku mne vrátil ako bumerang, a to vo chvíli, keď som ho najmenej čakal. Prišiel nenápadne na druhý deň. Hodinu pred polnocou som vystupoval zo stanice. Na konci schodiska stál tackajúci sa 50-tnik s rozopnutým rázporkom na nohaviciach. Razil z neho alkohol, v ruke držal igelitku a pofajčieval. Okoloidúcich prepadával otázkou, či náhodou nemajú doma voľnú posteľ, že si chce pospať. Tiež som po nej túžil, pravda z iného dôvodu. Vydržať v škole od 8:00 do 23:00 je pre našinca na zápis do Guinesovej knihy. Asi som musel vyzerať strašne, pretože o mňa nezavadil. Nasmeroval som si to do 303-ky. Autobus bol ešte prázdny, keď som doň ho nastupoval. Vlastne som si myslel, že aj prázdny zostane. O polnoci už takmer nikto necestuje. V poslednej chvíli nastúpil manželský pár a spolu s nimi aj on, polnočný žobrák. Pohli sme sa. «Do 10 minút budem v posteli. » myslel som si. Manželia boli z Indie a polnočný žobrák im začal klásť «čudné» otázky.
- Pracujete?
- Áno.
Odpovedali lámanou francúzštinou.
- Odkiaľ ste?
- Z Indie.
- Páči sa vám Francúzsko?
- Je to pekná krajina.
- Kradnete nám prácu!
Manželia sa ani nepohli. Nastalo prázdne ticho... Polnočný žobrák sa obrátil na mňa. Asi si o mne myslel, že som Francúz. Možno mu k tomu stačilo, že som beloch. Hodil po mne sprisahanecký pohľad a pokračoval:
- Vravia to v televízii.
- Je to ťažké.
Bránili sa.
- Mali by ste sa vrátiť.
Pokračoval akoby nič vážne nepovedal.
- Zvykli sme si tu a narodili sa tu aj naše deti.
- Vezmite ich so sebou...
Ďalej dialóg nepokračoval. Autobus zastavil pred radnicou a on vystúpil. Nevychádzal som z údivu. V niekoľkých minútach som mal pred sebou celý problém s emigrantmi a prisťahovalcami. Nie je to až tak dávno, čo Francúzsko otváralo svoje hranice (nielen dvere, ale aj okná), pretože hľadalo pracovnú silu, ktorá by pomohla národnému hospodárstvu. Najčastejšie išlo o stavebníctvo a o hrubé či špinavé práce, kde nebolo treba špeciálne vzdelanie. Našli ich. Navraveli im, že môžu žiť v raji na zemi. Oni prišli a začali pracovať. Tešili sa, a hoci dostávali minimálnu mzdu, bolo to viac ako to, čo by dostali doma. Začali veriť, že prišli do raja. Pomaly prestávali myslieť na návrat domov. Zapustili korene, začali si zakladať rodiny a vychovávať deti. Chceli ich vychovávať tak ako to robia domáci. No zrazu prišlo vytriezvenie a oni zistili, že sa to nedá. Za ich prácu im nikto nepoďakoval. «Veď pláca je tiež istý druh poďakovania a vytvoriť prostredie hodné označenia raja, bola naša zásluha!», navráva si mnoho domácich. Málokoho z nich napadne, že títo ľudia patrili k najodvážnejším a v istom zmysle k najlepším vo svojej krajine, k ľuďom, na ktorých mohol dnes stáť demokratickejší štát. O dôvodoch ich prisťahovalectva sa vie dnes len toľko, že ich domovina je rozvojová krajina. Lenže keď sa s domácimi rozprávate o rozvojových krajinách, skôr či neskôr zistíte, že to je každá krajina, ktorá nie je pred piatou mocnosťou sveta. Nie jeden prisťahovalec rozmýšľal odísť. Mnohí sa však dostali do slepej uličky. Majú deti, ktoré nikdy neboli pripravované na život v rozvojovej krajne, nech už to znamená čokoľvek. Vziať ich so sebou by znamenalo ublížiť im.
Bojím sa takého myslenia. Bojím sa, že sa tak budeme správať k ľuďom, ktorých k nám pozveme, pretože budeme potrebovať len «tupých» robotníkov. Bojím sa, že ich bude môcť ponižovať aj obyčajný žobrák, len preto, že on je príslušníkom nejakého lepšieho národa, za čo ani poriadne nemôže.
Viem, že pripisovať takýto úmysel všetkým Francúzom je veľmi hlúpe. Stretávam medzi nimi príliš výnimočných ľudí, aby to bola pravda.
