Myslím, že ten nápad mal v hlave už dlhšie. Minimálne odvtedy, keď sa prechádzal pod košatým platanom a neďaleko mu rozvoniaval jazmín. Patrick-Jacques má rád krásne veci a nikdy neváha sa s nimi podeliť. Verí, že krása ľudí zbližuje. Na jar vytrvalo hľadal medzi svojimi farníkmi záhradníkov. Robil to jednoducho a vytrvalo. Vždy sa zvykol po omši pri niekom zastaviť na kus reči. No a tak sa jedného dňa v záhrade tí záhradníci objavili. Stromom upravili koruny, vytrhali burinu, prekopali zem medzi kríkmi a vyzbierali suché lístie a konáre. Stále sa ešte objavia v sobotu ráno. Poobzerajú si záhradu ale asi najviac sa tešia na stretnutie s farárom.
Záhrada rozkvitla a minulú nedeľu Patrick-Jacques pridal k oznamom pozvanie na spoločnú večeru za hradbami fary. Ľudia prišli. Doniesli si so sebou všetko načo mali chuť. My sme vytiahli záhradný nábytok, podonášali príbor, taniere a poháre a večera sa začal. Nebola to večera na spôsob staničného bufetu ako poslednej záchrany pred žalúdočnými kŕčmi . Bol to rozhovor. Rozhovor aký sa môže udiať medzi dvoma kňazmi, šoférom autobusu, dvoma učiteľkami a jedným dobrovoľníkom z Červeného kríža. Rozprávali sme sa o detskej otvorenosti, o ľahkosti s akou vedia moslimovia vyjadrovať svoju vieru čo zahanbuje už ani nie tak kresťanov, ale skôr tých čo žiadne náboženstvo nevyznávajú, a ešte o Francúzskej laicite, o stratenom kultúrnom dedičstve, o Guy Gilbertovi a o stretnutí mladých v Sydnay.
Po večeri to už nevyzeralo, že sme si cudzí. Hradby boli zbúrané a Patric-Jacques sa zasa usmiaval. Keď sa večer rozprávame, často mi povie, že Kristus je pre ľudí dar. Ten dar mal vtedy podobu človeka a ako človek mal svoj jedinečný prejav. Na ten prejav máme každý právo. Aj ja mám právo byť kresťanom.
