V to popoludnie bolo ticho. Nikto nezvonil. Viac-menej som aj vedel prečo. Sused kaplán pre nich chystal parádnu akciu. Pár dní na chate bez elektriny a dosahu mobilných operátorov v zasneženom Čergovskom pohorí. Dva dni pred tým tam chodila partia odhŕňať sneh. Koho som mohol, toho som tam poslal. Navyše si pozvali aj hosťa. Nemalo ísť len o výrobu dobrých spomienok. Milan chcel, aby sa aj niečo naučili.
Doma som zostal sám. Všetci mali roboty vyše hlavy. Práve vtedy prišiel hosť. Nikto ho nečakal, nikto ho nevítal. Robil, čo vedel. Postláčal všetky zvončeky na kaplánskych bytoch. Ozval som sa: „Prosím“. Dostal som výstražnú odpoveď: „Otvor!“. V duchu som si opakoval číslo mestských policajtov. „Kto je?“, spýtal som sa. Zaznel dunivý hlas: „Peter“. Peter je kňaz so svojskými spôsobmi. Pozval som ho ďalej. Chcel Milana, aby mohli dojednať čo s programom na chate. Namiesto toho sme sa začali rozprávať o mne. Vedel som, že mám svoje dni vo farnosti zrátané. Bilancoval som. Peter ma počúval. Prehodil zopár nesúvislých viet a niečo v zmysle potreboval by som ťa k nám. Nevedel som, čo povedať. Peter sa vyparil.
Pár dní som nad tým naším rozhovorom ešte uvažoval, potom sa študenti vrátili do školy. Prišla jar, nádherne zavoňala životom a pravdu povediac celkom si nepamätám ako, ale zrazu bolo cítiť vo vzduchu leto. Zbehlo to rýchlo. V školách sa decká snažili vylepšovať priemery, a tak som sa im snažil čo najmenej prekážať. Pokiaľ sa dalo, tak som im naznačoval, že im v tom boji divokom držíme palce. Keď sa im nejaký boj podarilo vyhrať, vždy pribehli a pochválili sa. Vlastne pribehli aj vtedy, keď prehrávali. Rád som fúkal tie ich boľačky.
Na rozhovor s Petrom som takmer nemyslel. Začiatkom júna som Petra náhodou stretol. Zasa bol skúpi na slová. „Budeš sa sťahovať“, povedal mi, akoby sa nič nebolo stalo. Bral som tie slová s rezervou. Vlastne som ich aj čakal. Napriek tomu som mal pocit, akoby mi niekto zalial nohy do betónu. Pulz sa mi zrýchlil. Chvíľami som nevedel, či je to dobrá alebo zlá správa.
Tešil som sa na zmenu, no zároveň som začínal tušiť, o čo prídem. V mysli sa mi spustil film. Videl som všetkých tých ľudí, ktorí mi dovolili vstúpiť do ich životov. Dovolili mi, aby som sa s nimi radoval. A neodháňali ma, keď jediným spôsobom ako zniesť bolesť bol plač. Cítil som medzi tými ľuďmi takú teplú človečinu. Popoludní som mal ešte naplánovanú návštevu rodičov. Mám ich rád a som im za veľa vďačný. Napriek tomu som vravel, že sa na nich idem pozrieť. Nepovedal som, že idem domov, povedal som, že idem do obrazárne. Hanbím sa zato. Oni ale veľa nevedia o tom, čo prežívam, či sa trápim, a ako to je byť v nedeľu popoludní sám. Nie neodsudzujem ich zato a nikdy som im to ani nevyčítal. Toto som si vybral sám. Nerozprávam im o tom. Snažím sa, aby som im skôr pomohol a potešil ich, ako len najlepšie viem. V ten večer mali rodičia hostí. Keď som sa začal tváriť, že odchádzam, niekto z nich sa ma spýtal, kam idem. „Domov“, povedal som takmer automaticky. Neviem, ako to znelo mojim rodičom. Ja som mal z toho husiu kožu.
Prišla tretia júnová sobota. V ten deň to už bolo oficiálne. Počul som to na vlastné uši a priamo od môjho biskupa. Sťahujem sa. Veľmi som sa neponáhľal. Mal som ešte dva týždne. Lúčenia mali tú istú schému. Na začiatok konštatovanie, že už je to tu. Potom zopár oprášených spomienok, poďakovanie, stisk ruky a niekedy aj nejaká drobnosť, väčšinou pohár alebo sviečka.
Ako prvých som presťahoval svojich obľúbencov. Od Bulgakova až po Wildera. Potom zopár hrncov a nakoniec šatník. Bolo to rýchle.
Poslednú noc som nespal. Vonku bolo teplo. Prechádzal som sa po uličkách a spomínal. Nad ránom som nad mestom čakal na posledný východ slnka. Kľúče od kaplánky som nechal vo dverách. Sadol som do auta, vyhodil blinker a vybral sa na cestu k novým ľuďom.
Cnie sa mi za domovom. Ale kde ho vlastne mám hľadať? Trápilo ma to. Odpoveď som dostal v jedno upršané ráno. Raňajkoval som s priateľom. „Čo máš nove?“, spýtal sa. „Cítim sa ako bezdomovec“, odpovedal som. Povedal mi, že je to vporiadku. Nechápal som. Ale v kútiku duše som dúfal, že mi to vysvetlí, pretože podobné sťahovanie prežil niekoľkokrát. Začal pomaly. „Vieš, Kristovi sa veľmi cnelo za domovom. Nikdy sa tu necítil ako doma. Vyšlo to najavo vtedy, keď odchádzal. Tým svojim chlapom vravel, že ide domov, a že ich tam počká. Vlastne o domove vravel stále. Vravel, že uňho doma sa nikto neháda, nikto si nezávidí, nikoho nič nebolí, nikto nie je chorý, a že je tam nekonečná radosť.“ Keď to hovoril, mal som pocit, že mi rozumie. Nakoniec dodal: „Táto zem nie je najlepší výber preto, aby si sa tu cítil ako doma.“
Je večer. Vonku sa bláznia nejaké decká. Spievajú si časť sloganu z jednej reality show: „Ide o život.“ Nech bude ako chce, dnes, keď píšem tento článok si naozaj myslím, že mi ide o veľa. Ide mi o domov...
