Vypĺňať čas vákuom vie hocikto, no ja by som v tom dostal pravdepodobne zlatú medailu, a ešte ju aj hodil pri odovzdávaní o zem, však ja som nejaký bohém, ja som ten čas napĺňal žitím, nie vákuom! Avšak pravda je ako bublinky v malinovke - vypláva na povrch a potom skôr než stihnete žmurknúť vyprchá. Neplnil som si svoje spisovateľské(aha, haha - nazýva sa spisovateľom, ten je zlatý) povinnosti, pretože svet písania odo mňa nedostal dlhšiu dobu žiadneho potomka. Však ako vravel Kafka, parafrázujem, "Spisovateľ, čo nepíše, je príšera na pokraji šialenstva.", a ja dámy a páni, som tú hranicu šialenstva prešiel.
Takže vám dávam svoj spisovateľský sľub (aha, zasa to robí, bože ten je sprostý), že sa tomuto blogu budem venovať zodpovednejšie (aha ako sa vyhýba priamej zodpovednosti) a aj vás poctím, či potrápim nejakou tou kvapkou v mori. Čím si však musí človek, ktorý túži písať - vymýšľať príbehy druhým na zábavu, ponaučenie (sa), zamyslenie, či len na zabitie voľného času - prejsť? V podstate je to jednoduché, stačí si sadnúť za klávesnicu a potiť krv (znovu parafrázujem, tentokrát Fowlera). Avšak roky depresie, z toho, že ja vlastne nič iné v živote neviem, a keby som aj vedel, tak to robiť nechcem, lebo vymýšľal som od malička, a vymýšľaním sa chcem živiť; k tomu sa (skoro) nikto neprizná.
Želám si aby sa vrátili späť časy , ktoré ledva zažil môj otec, ked mal štrnásť rokov a prišli tanky, v Amerike a západnom svete fičali poviedky v novinách a časopisoch a chlap tým vedel aj rodinu uživiť! Dnes väčšina spisovateľov, možno aj dobrých, sa živí diametrálne odlišnou prácou. Sú to psychologičky, čašníci, skladníci, účtovníčky, úradníci a predavačky. Kávu vám práve z espresso mašinky za 750€ spravil PhD, odnesie vám ju magistra histórie, a kandidát vied po vás po tom umýva záchod, ked to preženiete s tým kofeínom. A sú medzi nimi maliari, spisovatelia a hudobníci - vrstva, ktorá kedysi slúžila aby zabávala a teraz sú príliš zabavení službou?
Asi som ako vždy odbehol od témy, no čo ma poznajú vedia, že je to len také odpútanie pozornosti a vžitie sa do mojich myšlienkových pochodov. Písať treba veľa a často, za dvesto, za sto. Parafrázovanie Smoly a Hrušiek mi až tak nejde, asi v tom mám smolu. Možno aj preto, lebo ani sto ani dvesto z tohoto nemám. Vlatne úplne nič. A preto sa búcham do pŕs, že ja som poctivejší, lebo ja to robím aj zadarmo. Aj ked by som nemal, ale ja aj tak budem, však čo iné mi zostáva. Radšej šťastný žobrák na ulici s nikdy nevydaným bestsellerom ako zapredaný boháč.
