Život naozaj je o zmene. Musíte zmeniť svojho partnera, ak nie je pre vás dosť dobrý. Musíte zmeniť svoju manželku, ak vaše duše nakoniec niesú až tak súdené jedna pre druhú. Mali by ste zmeniť školu, ak na nej nenávidíte všetko vrátane spolužiakov, učiva, učiteľov, a tak podobne. Mali by ste takisto zmeniť svoju prácu, ak je váš šéf idiot a výplata je nízka a ešte k tomu neprichádza načas.
Mali by ste zmeniť svoj postoj k životu, ak zrazu zistíte, že váš život nikam nevedie. A takisto aj miesto kde žijete, farbu vlasov, váš štýl, prízvuk a obľúbenú farbu. Nemôžete však zmeniť svoj život na smrť, pretože je to zbabelé a sebecké.
A ak nemusíte, alebo nechcete zmeniť nič z vyššie uvedeného... V takom prípade sa považujte za štastného človeka. Zmeníte iba okno prehliadača a blog ktorý čítate za nejaký o politike, sexe, či mačičkách.
Aby som nenaťahoval čitateľov čas ako prepotené trenky, prejdem radšej k veci. Tí ktorí tento úvod prečítali a aj napriek tomu pokračujú ďalej, majú u mňa bobríka. Alebo aspoň objatie. Každý jeden človek na tejto planéte má možnosť zobrať svoj osud do vlastných rúk a spraviť svoj život plnším a šťastnejším. Vďaka ľuďom, ktorí sa nebáli a išli za zmenou, máme dnes elektrifikáciu, internet, relatívnu slobodu slova a ďalšie vymoženosti, ktoré pred polstoročím, či niekoľkami stoviek rokov dozadu neboli možné. Každý jeden človek má v sebe úžasnú duševnú silu, ktorou môže pozdvihnúť svoje okolie. Nehovorím len o sile slova, ale aj o umení, kultúre a technológiách pre ľahší život.
Dnešná doba ponúka obrovské kvantum možností, ako sa presadiť, či využiť svoje vrodené schopnosti. Áno, niekto sa musí starať o čistotu okolia, niekto je potrebný pri výrobnej linke produktov, ale to nieje ani zďaleka všetko. Tak ako jedna "dodrbaná" generácia vychováva ďalšiu, ešte "dodrbanejšiu", tak sa aj ľudské sny o utopistickej budúcnosti stávajú... Utópiou. Pred mojou generáciou tu bola tá, ktorá prežívala pomalý rozpad komunistického bloku. Každý človek mal určené miesto kde má byť a deti nemohli nasledovať svoje sny, pretože ich kojili demotivačnými heslami typu "Na toto nemáš", "nemôžeme si dovoliť takúto školu", "v tomto obore sa nepresadíš, a potrebujeme peniaze v rodine", a podobne. No keď nastal čas zmeny, tej vytúženej ospevovanej zmeny, ľud sa zamrzol. Jeden režim vystriedal druhý, avšak aj napriek zmene "tam hore" nenastala zmena v ľuďoch.
Dnes, po rokoch mrazivého ničnerobenia a ľadovej stagnácie nastáva čas pre novú zmenu. Každý to cíti v kostiach, hlboko vnútri každého z nás je anténka, ktorá začína pípať hlasnejšie. No jej poničený reproduktor kladieme vankúš so slovami "šššš, to prejde, ochvíľu bude po všetkom". Mojou hlavou v poslednej dobe víri otázka, prečo namiesto hlasitého výkriku "áno! Chcem zmenu! Chcem viac od života!" si len potichu šepkáme medzi sebou, že na to aj tak nemáme? Prečo kvantum mladých nádejných muzikantov, maliarov, či iných umelcov nevyužíva možnosti, ktoré im ponúka svet? Každá zmena musí začať od najmenšej častice. A tou najmenšou časticou spoločnosti, planéty, je jeden jediný človek. Tento človiečik dokáže zmeniť veľa.
Ak sa jeden žiak v triede postaví za vyššie dobro, a začne bojovať proti šikane v triede, možno ho vysmejú. Možno sa k nemu pridá zvyšok triedy a spolu vyriešia sociálny problém, ktorý medzi nimi nastal. Ak sa jeden zamestnanec postaví na odpor zamestnávateľovi, ktorý ho vydiera a doslova z neho žmýka surovú pracovnú silu za tragikomickú náhradu výplaty, tak ho pravdepodobne ten zamestnávateľ vyrazí. Ale takisto môže nastať situácia, že sa s kolegami postavia za svoje práva, a rodina toho zamestnanca si bude môcť dovoliť krásne Vianoce. Alebo sa môže týraná manželka zbaliť a odísť od svojho manžela, zakopať komplexy pod čiernu zem a konečne slobodne dýchať. A takto môžeme pokračovať ďalej a ďalej.
Vykonať zmenu môže ktokoľvek. Ale musí začať sám od seba, vo svojom vnútri. Nenechať si kopať do hlavy, pretože ho to tak naučila predošlá generácia. Nenahovárať si, že to tak proste má byť. Som hrdý na ľudí, ktorí dokážu vykonať zmenu vo svojom okolí. Ktorí pomáhajú ostatným, ale nájdu si čas aj na seba. Pretože od ľudí, ktorí sa neboja povedať nie, ktorí sa neboja vyjsť do ulíc a byť slobodní, od týchto ľudí môžeme očakávať zmenu. Nekonečný príval energie, ktorá sa nestráca, ale putuje ďalej. Pretože ak zmeníme svoj prístup k životu, negatívnu energiu na pozitívnu, plač na smiech, táto zmena bude pokračovať ako nukleárna reakcia ďalej a prinesie svetlo a teplo do našich sŕdc.
Mier s vami, Morty-out.
