Takže hneď "zhurta": aká je úloha človeka vo vesmíre?
Úplne žiadna. Mnohokrát mi pomáha vyrovnať sa s rôznymi prešľapmi života myšlienka, že som len akousi časťou roztoku vesmíranu priestorného. Niesme naozaj nič iné, iba zhluk molekúl usporiadaných vo veľmi zložitých organických zlúčeninách, ktoré spolu tvoria bunky a rôzne druhy baktérií. Tieto bunky a baktérie spolu žijú v symbióze(ak nie, tak máte nejakú chrípku alebo niečo horšie) a samé o sebe nemajú žiadnu dušu, cieľ, či sny. Vďaka zložitým proteínom sme schopní cítiť, ochutnávať, či mať emócie. No ale ani tie emócie nie sú v konečnom dôsledku zapríčinené nejakými duchovnými podnetmi. Všetko je to vlastne chémia. Ak chceme pochopiť daný problém a otázky s ním spojené, musíme si ho rozobrať na tie najmenšie súčiastky. A aká je vlastne úloha molekúl vo vesmíre? Žiadna.
No zároveň od počiatku civilizácie(cca 10 000 rokov pred n.l.) cítili ľudia potrebu nájsť nejaký vznešený cieľ, nejakú nadpozemskú silu, ktorá nás predurčuje k niečomu veľkému. Nechápali súvislosti, dnes už triviálne fyzikálne zákony chápali ako zásah vyšších mocností do nášho sveta. Vymýšľali si bohov, ktorí mali na práci hromy a blesky, oheň, východ či západ slnka, striedanie ročných období a podobne. No s rozvojom rácia začali postupne upadať polyteistické myšlienky a začala prevládať teória jednej jedinej vyššej sily, ktorá nám predurčila vyšší cieľ. Tým bolo samozrejme sebazdokonaľovanie v tomto živote za účelom večnej blaženosti. Túto teóriu prebralo kvantum náboženstiev od abrahámovských cez buddhizmus až po rôzne teórie vesmírnej harmónie, ktoré sa v hojnom počte vyskytujú dnes. Pokrok v nových fantastických technológiách nám pomáha chápať fungovanie vesmíru ako aj to, že niečo vyššie predsa len môže existovať, či už sú to vyššie dimenzie podľa teórie strún, či už temná hmota, alebo kvantová teória. A tak ako v minulosti veda podkopávala a ničila náboženské teórie o úlohe človeka vo vesmíre, tak ich v dnešnej dobe znova oprašuje a začína sa s nimi reálnejšie pohrávať.
Jednou z najťažších otázok je aj otázka o láske. Čo je to láska a existuje vôbec?
Ak si znova túto problematiku rozložíme na najmenšie časti, zistíme, že základom ľudskej lásky je serotonín a iné hormóny či proteíny v našom mozgu. Vedci študujú ľudí, stavbu ľudského tela a je dokázané, že pocity lásky, či už partnerskej, rodičovskej, či inej sú založené na zložitých elektrochemických reakciách prebiehajúcich v mozgu. Láska na prvý pohľad je vlastne súhrou imunitných systémov dvoch jedincov, ktoré v priebehu niekoľkých okamihov bez nášho vedomia zhodnotia partnera. Mozog na základe tváre druhého človeka zhodnotí jeho genetický potenciál, epigenómy a ďalšie charakteristiky. Potom nasleduje podvedomé "očuchávanie" kedy sa vylučovaním hormónov, feromónov a incýh chemických látok do ovzdušia partneri zoznámia a predstavia svoj imunitný systém, telo znovu zhodnotí vhodnosť partnera na reprodukciu a bum! Láska na prvý pohľad. Ostatné druhý lásky sú na tom veľmi podobne, kedy cíti organizmus spojenie, či už genetické(rodina), alebo elektrochemické(vášeň pre šport, či patriotizmus). A tak je vlastne láska iba ďalším impulzom v symbióze organizmov obývajúcich ohraničený priestor nazývaný Homo sapiens sapiens.
Avšak ľudskému chápaniu sa takáto myšlienka odporuje. Ak ležím vedľa svojho partnera, pozerám sa mu do očí a moja duša lieta v oblakoch bez toho aby sme si vymenili čo i len dve slová, cítim niečo viac než len chemické impulzy v mojom mozgu. Cítim, že je tam niečo vyššie, že láska nie je len chémia, ale aj vyššia moc, ktorá nám dáva silu žiť, pohybovať sa vpred, prekonať najťažšie prekážky života. Človek jednoducho nedokáže poňať naplno myšlienku, že láska neexistuje. Odporuje to všetkým myšlienkam ducha človeka. Matka odpustí dieťaťu prehrešky nie preto, že jej organizmus spočítal v priebehu milisekúnd, že je to jej potomok a musí sa o neho starať a milovať ho, ale lebo jej skutočná láska je silnejšia než všetky armády sveta. Preto sa ľudia náhaňajú za svojimi milovanými na druhý koniec sveta aj napriek tomu, že sa možno nikdy nevideli. Láska je vyššia moc, ktorá nás napĺňa a dáva nám silu.
Čo je to čas a dá sa cestovať v čase? To je otázka, ktorú si kladú ľudia so silným filozofickým cítením možno až príliš často.
Odpoveď je jednoduchá: čas je čas, štvrtá dimenzia známeho vesmíru a dá sa v nej cestovať. Dokonca cestuješ v čase, milý čitateľ, aj práve teraz. Iba, že dopredu. Trochu špekulantskú odpoveď som zvolil pre odľahčenie po tak ťažkých vetách aké predchádzali tomuto odseku. Čas je vo svojej podstate nekonečný, presne ako ostatné dimenzie pozorované človekom. Pred vznikom vesmíru a priestoročasu, neexistoval, nebolo nič. A v jednom okamihu začali plynúť sekundy a minúty až sa z nich stali gigaroky. A čas bude plynúť navždy, pretože je nekonečný. Samozrejme, ak je nekonečný, nemôže mať začiatok, teda bod v ktorom začal existovať. No chápanie nekonečna je pre nás takmer nemožné, a tak si pomáhame rôznymi prirovnaniami a ilustráciami. Vesmír takisto vznikol v istom bode a začal sa rozpínať. Tento priestor je nekonečný a stále sa zväčšuje. Čo je samozrejme samo o sebe absolútne nelogické a milý čitateľ už toho má iste plné zuby. Cestovanie v čase je samozrejme možné dierami v priestoročase. Červia diera je akýmsi tunelom medzi viacerými dimenziami a takisto ako svetlo prúdiace k nám zo vzdialených galaxií putuje niekoľko gigarokov(miliarda rokov) a my tak pozorujeme vzdialené končiny vesmíru tak ako vyzerali v dávnych dobách, takisto sa dá pomocou červích dier preniknúť na iné miesto vesmíru v priebehu okamihu, ale aj v inom bode na časovej osi.
Avšak protiargumentom môže byť aj to, že ak má čas svoj začiatok, potom musí mať aj koniec. A ak je na tom takto čas, tak takisto sa musí správať aj priestor, pretože existujú ako vzájomné spojenie časopriestoru. A teda ak je jedno ohraničené, musí byť aj druhé ohraničené. Čo je v podstate zčasti dokázané, no tiež existujú viaceré práce na túto tému, ktoré si odporujú. Istý názor je založený na tom, že ak začal čas existovať v istom bode, tak skončí v bode, keď budú galaxie od seba tak ďaleko, že vesmír zamrzne a nebude existovať žiaden pohyb častíc = žiaden čas. Už teraz majú z toho veľkú hlavu najsilnejšie mozgy planéty, tak sa netráp čitateľ s tým, že ti to celé nedáva zmysel. A zároveň, ak je čas ohraničený, tak aj priestor, no ďalšia otázka sa vynára ako lochnesská príšera z hlbín: Má vesmír koniec? Ak áno, čo je za jeho hranicami? A ak na to prídeme, budem mať lepší príjem televíznych staníc, alebo budem žiť zdravší život? Na tieto otázky dosť dobrá odpoveď neexistuje. A tak úprimne dúfam, že sa nad tým zamyslíš. Možno to budeš práve ty, kto na to všetko príde a ak áno, tak v rozhovore pre národnú televíziu ma spomeň a zakývaj do kamery. Ja budem sedieť za počítačom, sledovať ťa a budem náramne šťastný!
Existuje boh? Ak áno čo je to?
Na počiatku bolo slovo a to slovo bolo od Boha a to slovo bol Boh. Dosť pekný citát, že? Metafora ako z učebnice. Na počiatku bolo slovo, čo je to slovo? Je to myšlienka, ohraničená prvým a posledným písmenom vyjadrujúca niečo. Táto myšlienka bola od Boha, pretože on je všetko ergo musí byť od neho ergo musí byť myšlienkou. Ako som už spomínal, vďaka technologickému pokroku posledných desaťročí vieme datovať vznik vesmíru s presnosťou niekoľkých miliónov rokov. A ak aj je teória veľkého tresku pravdivá, kto alebo čo ju spustil, prečo a ako? Najuniverzálnejšou odpoveďou je Boh. Vytvoril vesmír a priestoročas spolu s ďalšími 5-7 dimenziami a tak dal šancu organickým zlúčeninám pýtať sa zložité otázky. Stvoril vesmír vytvorením jedného jediného bodu, do ktorého vložil všetky fyzikálne zákony potrebné na jeho správne fungovanie. Videl do budúcnosti tak ako my vidíme do prítomnosti a preto v jednom okamihu vedel akú hodnotu majú mať konštanty a prečo má vzniknúť gravitácia. Je priam na neuverenie, že nemôže existovať vyššia forma vedomia, ktorá dala vesmíru formu a účel. Ak má byť všetko predmetom náhody(ktorú osobne klasifikujem ako "sled udalostí do momentálneho okamihu nepochopených vedúcich k aktuálnej situácii"), alebo inej formy existencie bez určitého významu, načo tu je vlastne vesmír, prečo je tu človek, čo je to nekonečno a prečo sa toľko pýtam?
A tak "bohom" ostáva neviditeľná sila, ktorá vytvorila existenciu, čas, priestor, iné dimenzie a fyzikálne zákony z nám nepochopených príčin. Je to nadpozemská entita, večná, nepochopiteľná, vševediaca. Ale zároveň nespravodlivá, krutá a vo svojej podstate neschopná. Ak naozaj existuje Boh, ktorý všetkých a všetko miluje, nedáva veľa nádeje dušiam narodeným v Ugande, či Indii, ktoré trpia hladom, dožijú sa niekoľkých mesiacov a podľa naozaj(a teraz sa ospravedlňujem tým, ktorých to urazilo, aj keď vôbec to ospravedlnenie nemyslím vážne, je to tu len za účelom toho, aby ste ma nezažalovali, pretože ste mnohí odporcovia slobody prejavu) stupídnych a odporných pravidiel kresťanskej obce sa dostanú do pekla. Pretože niesú pokrstené, pretože nikto im nezvestoval o hipíkovi zpred 2000 rokov. A koho je to chyba? Boha, či človeka? Ak je Boh vševediaci a všemilujúci a stvoril všetko tak aby sa to jemu páčilo, potom je to je vina. Žiadna "mea culpa, mea culpa, mea maxima culpa", ktorú odriekavajú v kostoloch. Pretože ak je na vine človek a stvoril ho Boh, tak je na vine boh. Pretože ak samopal zabije bezbranného človeka a ten samopal stvoril človek, je na vine človek, nie zbraň. A tak je idea vyššej entity existujúcej a založenej na abrahámovskom učení vypitvaná, potopená a ušliapaná. Zastaralá a nepravdivá.
Ako je aj napísané napravo pod mojou fotografiou, ak vás tento článok pohoršil, tak bola moja misia úspešná. Pretože ste sa zamysleli. Zistili aj iný pohľad na vec a pozreli sa na situácie z niekľokých rôznych uhlov pohľadu. Ďakujem ti milý čitateľ, že si sa dostal až sem a prajem pekný zvyšok života.
Morty - out.
