Čo môže nevyžiadaná kritika spôsobiť u človeka, ktorý ju emočne nevie zvládať, alebo ju nevie brať, ako spätnú väzbu?
Kritik vo chvíli, keď dáva kritiku, väčšinou netuší, že v skutočnosti niekedy nanucuje svoj názor a niekedy aj riešenie tomu kritizovanému. Hodnotí názor a konanie toho druhého, spochybňuje ho a niekedy nielen názor, ale aj celkovo jeho osobu. Pritom nemôže presne vedieť, čo kritizovaného k takému postoju viedlo. Neprešiel jeho životnú cestu, nemá jeho skúsenosti, zážitky, emócie, či úspechy. Nemá ani jeho poučné pády za sebou. Má tie svoje. Nejde o to, či sú lepšie, alebo horšie, sú proste iné, sú jeho. Je to, akoby sme do dvoch počítačov dali rôzny, navyše inteligentný softvér, ktorý následne pracuje desiatky rokov a potom by sme tým počítačom dali rovnaké zadanie. Asi sotva by tieto dve zariadenia priniesli rovnaký výsledok.
A presne rovnako to funguje aj u ľudí. Každý máme svoj zámer a svoje skúsenosti, na základe ktorých sa ho snažíme dosiahnuť. Potom príde niekto, kto nám vysvetlí, že to robíme zle. Ale zle podľa koho? Zle na základe čoho? Zle na základe akého postoja, etiky, priorít, či záujmov? Našich? Našej spoločnosti? Alebo iba na základe subjektívneho názoru dotyčného kritika?
Niekedy táto kritika býva taká dôrazná, že kritik sa dokonca snaží podmaniť si kritizovaného. Až ho priam zmanipulovať. Prikázať mu a priviesť ku svojmu vlastnému postoju. Silné slová? Len si skúste predstaviť, keď vás naposledy kritizoval niekto vyššie postavený, aj keby to bol učiteľ v škole. Tiež sa vám snažil niečo nanútiť.
Ak sa stretne viac kritikov voči niekomu, alebo konkrétnej skupine pohromade, vtedy hovoríme o polarizácii spoločnosti.
Kritika je v skutočnosti prejav nízkej, možno až nulovej empatie a nízkeho rešpektu. Len si spomeňme, ako veľmi zle sa sami cítime, keď niekto kritizuje nás. Ctime sa zle, nepochopení a nerešpektovaní. Napriek tomu tú kritiku sami neraz dávame.
Dávať kritiku prináša ďalší problém, vytvára sa konflikt. Kritik väčšinou nejak vnútorne dúfa, že kritizovaný ocení jeho postoja jeho pravdu.Videálnom scenári, že sa mu ešte aj poďakuje za opravu a zmení svoj postoj. Takýto výsledok sa však väčšinou nestane. V skutočnosti ju dotyčný vníma ako útok. A ten prinesie čo iné, ako protiútok. Aké „prekvapivé“, však?
Kritik si väčšinou neuvedomuje, že svojim správaním sa zachoval bez rešpektu. Ak by ho mal, namiesto svojho nesúhlasu by sa snažil zistiť, prečo dotyčný s takou myšlienkou prišiel. Opýtal by sa ho napríklad: „Čo ťa k tomu viedlo?“ Alebo: „Prečo si to myslíš?“ Čo mu bráni namiesto nepremyslenej kritiky najprv detailne vyzistiť pohnútky a dôvody, pre ktoré konanie jeho oponenta vzniklo?
Kritizovaný vidí a cíti tento nerešpekt, preto vytvorí protiútok na svojho teraz už soka. Od tejto chvíle začína byť celá situácia nekonštruktívna.
Ešte horšia situácia je, ak je niekto kritizovaný v mladom veku, alebo v slabej životnej chvíli. Tento jedinec, ktorý ešte nemá stabilné vnímanie seba, ako silného a úžasného tvora, vníma ostatných často ako autority. A v tom momente prijme kritiku od staršieho, či skúsenejšieho a pozmení svoj pohľad na seba. Prijme jeho názor za svoj a od toho okamihu si môže o sebe začať myslieť, že nie je dosť dobrý. V takejto situácii môže kritika úplne devastovať sebavedomie takéhoto človeka a môže to mať na ňom doživotné následky.Presne takto vznikajú ľudia s malým sebavedomím,čisebaúctou. Oni sa tak nerodia, oni sa takými stanú práve pri strete so silným kritikom. Aj preto by sme si mali dobre premyslieť, koho a kedy kritizujeme a vôbec či máme kritizovať. Všímajme si na iných ľuďoch ako používajú kritiku a čo to spôsobujeu kritizovaných. Je to dôležité pre naše poznanie. Ako sa dá kritika nahradiťspätnou väzbou, o tom nabudúce.
