V minulom článku sme si povedali niečo o kritike. Povedali sme si, ako kritik často nerešpektuje toho druhého a ako negatívne to vplýva na kritizovaného. Dnes si povieme o oveľa zdravšej forme vyjadrovania názoru, o spätnej väzbe.
U spätnej väzby sú kľúčové niektoré veci. Tá prvá je, či dotyčný človek stojí o náš názor, alebo mu ho chtiac – nechtiac nanútime. Ak o neho nestojí, nič dobré tým nezískame, maximálne tak narušíme väzbu s ním.
Ďalšou vecou je, že spätná väzba takmer až nutne potrebuje, aby sme k danému človeku prejavili náklonnosť a rešpekt. Pokiaľ túto našu emúciu ten druhý vníma, je to úplne niečo iné, ako keď dostáva kritiku, z ktorej môže cítiť skôr útlak.
Spätnú väzbu by sme mali dávať s empatiou a počas toho premýšľať, ako sa ten druhý cíti. Aby sme mu nerobili veci, ktoré my sami radi nemáme. Takéto dávnie argumentov potom u druhého nepôsobuje tie zlé pocity, ako to vytvára kritika. Človek nezostane zahanbený, ponížený, apatický, neberie mu to energiu, sebavedomie, či úctu.
Pri spätnej väzbe je určite vhodné hovoriť o svojich pocitoch. Sme emočné bytosti a keď ten druhý hovorí o pocitoch, spozornieme a ďaleko viac ho vnímame. Máme vtedy aj ďaleko lepšie a osobnejšie prepojenie a celkovo si viac rozumieme. Takýto prejav nesúhlasu v tom druhom nespôsobuje potom takmer žiadne zlé pocity.
Spätná äzba umožňuje tomu druhému sa slobodne rozhodovať, ako bude konať, nemá za cieľ ho ovládnuť. A už len ten samotný pocit slobody prispieva k tomu, že sa cíti s nami dobre.
Stav kritiky neumožňuje tvoriť, no spätná väzba áno. Kritika vytvára problém vo vzťahu dvoch ľudí, no spätná väzba ho rieši. Dvaja ľudia môžu spolu rásť na základe toho, že spoznávajú názory a postoje toho druhého. Zvyšuje sa medzi nimi náklonnosť a spolupatričnosť. Vytvára teda zdravé prostredie vo vzťahoch a tie môžu potom prekvitať.
