Chytila do rúk knihu a začala čítať.
V nádeji, že číta román
vzdala sa snov
a nahradila ich novými.
Netušila, čo všetko sa bude písať
čo všetko je pred ňou.
Osud píše riadky sám
kým my stojíme za scénou
a čítame.
Uvidel ju vlastník knihy.
Nalistoval jej číslo strany.
Ukázal jej
tu nájdeš príbeh
tu nie je realita len snami
tu je sen realitou.
Verila mu
a tak začala stranou päťdesiatou.
Čítala.
Pozorne
nie však opatrne
a ani nepostrehla
len zrazu pri každej strane plakala.
Ubíjalo ju to
A predsa ďalej čítala.
V nádeji, že drží v rukách román.
Snáď sa raz oprášim od rán
tvrdila.
Ale každá nová strana bolela.
Viac a viac.
Nevládala, plakala, trpela
a stále ďalej čítala...
Prosila majiteľa
Ukáž mi takú stranu ako vtedy
nalistuj mi ďalšiu stranu päťdesiat
nenechaj ma trápiť.
Nepomohol. Stranu jej nenalistoval.
Možno ju ani sám nepoznal.
Chodila za ním noci či dni
on tvrdil
čítaj ďalej a na to zlé zabudni.
Čítala.
Čítala do posledných síl.
Unavená odložila knihu
a hoci túžila ju čítať ďalej
viac už nemohla.
Dobre vedela
že sa dobre rozhodla.
Na poličku, kde kniha ležala
pozerala každý deň
a stále si opakovala
to, čo hľadáš, nie je v nej.
Po nekonečne dlhých dňoch
vložila knihu do obalu
a vrátila ju.
Kráčala opačným smerom.
Stoj!
Zakričal vlastník
a vyznačil modrým perom
ďalšiu stranu päťdesiat.
Slza mu stekala po líci
keď videl
že ona mieri k novej knižnici.
