Profesor Richard M. Ebeling z americkej Northwood University je považovaný za zástancu rakúskej ekonomickej školy. Prednáša najmä o monetárnej teórii, vládnych reguláciách, sociálnom štáte, ekonómii rastu, medzinárodnom obchode, fiškálnej politike, verejnom dlhu a o politicko-ekonomických princípoch demokracií v USA a Európe.
Zostručnený obsah prednášky, v ktorom sa sústreďujem na podstatu problému. Historické medzivstupy vynechávam z dôvodu skrátenia blogového textu. Uvádzam dôležité postuláty, ktoré odzneli na prednáške.
1.Zadlženosť štátov spôsobuje infláciu. Vlády tlačia nekryté inflačné peniaze, aby znížili hodnotu peňazí, ktoré dlhujú.
2. Úvery - fiškálne pôžičky majú politickú motiváciu pre okamžitý efekt, v prospech držiteľov moci. Je nemorálne čerpať úžitok na úkor budúcich generácií.
3. Myšlienkové dedičstvo liberálov 19. stor. , princíp súkromného vlastníctva - človek má používať svoj majetok pre vlastný prospech.
4. Následok úverovej politiky však znamenal zrušenie zlatého štandardu, čo podporilo zvyšovanie inflácie. Vplyv tohoto sa prejavil v upevnení sociálneho štátu, vo vzniku sociálneho a zdravotného poistenia. Prof. Ebeling ako príklad uviedol nemeckú hyperinfláciu a depresiu 30. rokov.
Tak sa stalo, že vznikol sociálny štát, ktorý chcel riadiť životy ľudí, pretože títo nemali schopnosti riadiť sa sami. Štát tak začal porušovať zásadu slobody a rovnosti, čo vyvolalo potrebu regulovať sociálne deje.
5. K zadlženosti prispievajú št. administratívy, ktoré požadujú sústavne vyššie rozpočty. Štátnikom nezáleží na ľuďoch ale na vlastnom prospechu, čo zaviňuje egoizmus a túžba po moci.
6. Čo sa týka riešenia zadlženosti, jej aktuálne postupy znižovania sú sebaklamom. Spomaľovanie rastu tvorby pasív štátu podľa Ebelinga neznamená, že sa vyhne konečnému krachu. Príkladom toho je snaha o dohodu medzi republikánmi a demokratmi v súčasných USA. V USA narastá odpor voči pokusom pribrzdiť rýchlosť narastania výdavkov vlády. Eurozóna kopíruje riešenia USA, čo spôsobí také isté problémy.
Ako riešenie Ebeling navrhuje odvrátiť sa od modelu paternalistického sociálneho štátu a navrátiť sa k liberalizmu.
Preto sa treba vrátiť k zlatému štandardu, používaním ktorého vzniká prirodzený kontrolný mechanizmus zákona ponuky a dopytu. Pretože prehnané zadlžovanie odporuje etickým zásadám.
Toľko extrakt myšlienok profesora ekonómie rakúskej školy z Northwood University.
Ešte dodám, že súčasťou prednášky boli aj premietnuté grafy, ktoré dokumentovali mieru inflácie vybraných ekonomík vrátane Slovenska.
Použité výrazové prostriedky prednášajúceho a druh argumentov patrili skôr k popularizačnej forme ako odbornej, zrejme nasmerovanej k neodbornej verejnosti.
Komentár:
Zarazilo ma hlavne to, že profesor považuje zdravotné a sociálne poistenie k neželaným produktom sociálneho štátu. Tieto fondy z väčšej časti totiž netvorí štát ale pracujúci a firmy. Ak štát odvádza za nezamestnaných, matky a vojakov určité percento, to ešte neznamená bezstarostnosť tejto sociálnej vrstvy, keďže sú to sumy, ktoré im v budúcnosti nevytvoria dostatočne primeranú životnú úroveň, ale naopak, hádžu ich pod úroveň biedy, do ďalšej sociálnej závislosti na štáte. No keďže podiel z celku je aj tak nízky a štáty ho často dlžia do fondov poisťovní, nemožno to považovať za negatívny prejav zvyšovania výdavkov rozpočtu sociálneho štátu.
Ebeling je krajne pravicový liberálny ekonóm, ktorého hlas počúvame až po prasknutí realitnej bubliny a s ňou prepojenej úverovej krízy pretrvávanúcej do dnešných dní. Jeho radikálny postoj má zádrhel, ktorý vnímam o to výraznejšie, o čo silnejšie tento apologéta odporu voči zadlžovaniu kričí na prednáškach.
Nie je možné totiž zo dňa na deň preskočiť z dlhového režimu na nedlhový a zároveň zaviesť zlatý menový štandard. Následky nezodpovedného života na dlh sú siahodlhé, úroky z istín narastajú a zapríčiňujú nové pôžičky na ich vykrývanie. Ak by si štáty prestali navzájom požičiavať, upadli by s veľkou pravdepodobnosťou do štátneho krachu financií, ich obyvatelia by sa ocitli v biede. Riešenie tohto problému si vyžaduje stanoviť niekoľko nástrojov a ich postupné uplatňovanie v reálnej ekonomike.
Jednoduchá detinská predstava o okamžitom zvolení nových liberálnych politikov, ktorí si prestanú požičiavať a zavedú zlatý štandard mi pripadá nebezpečná. Mena krytá zlatom, tovarmi a službami by znamenala dramatické zníženie cachflowu, jeho ďalšie zníženie by spôsobil zablokovaný prílev pôžičiek, ktoré mali vykrývať aktuálnu stratu v rozpočtoch. Toto je politicky aj ekonomicky neuskutočniteľné.
Treba radšej zvážiť najprv odpis dlžných úrokov, potom stop ďalším pôžičkám, zavedenie krytia meny zlatom si predstavujem ako posledný krok. Robiť tieto opatrenia nesúvisle a časovo a miestne neprogramovane by znamenalo ďalšie škody. Možno to tak prednášajúci nemyslel, ale vyznelo to tak. Táto prednáška mi preto pripadá byť mimo misu.
