No vzhľadom k prejednávanej téme sa nemožno čudovať.
Autor publikoval svoje dielko v roku 2006, preto nejaké objavné pozorovania už ťažko urobím. Napriek tomu si neodpustím drobné poznámky.
V. Klimáček, pôvodom divadelník, nezanedbáva práve scénickú divadelnú stránku písania, ktorá vyvoláva v čitateľovi konkrétne obrazy zreálnené i v kontexte jeho vlastných zážitkov. Je ľahké zobraziť si v mysli miesto príbehu pre toho, ktorý socializmus á la Husák zažil, no vekovo čerstvejší čitateľ to dokáže tiež.
Autor dbá na to, aby každý opis v príbehu pôsobil natoľko plasticky, že človek ho vidí pred vnútorným zrakom. Snáď preto by bolo ľahké inscenovať príbeh z "Námestia kozmonautov" na divadelných doskách.
Okrem toho, že mnou neprúdili pri čítaní temer žiadne pozitívne vibrácie, po dočítaní som mala pocit plnosti myšlienok, akéhosi dojmu dokonaného diela.
Autor si pohral s témou, ktorú poznal do poslednej molekuly, historickú etapu mal odžitú, miesto príbehu bolo jeho rodiskom, postavy prevzal zo svojej reálnej mladosti. Preto mu nemožno vyčítať fabulácie a či nejaké kamuflážne prvky, ktoré by robili príbeh umelým.
Románová zápletka je, hoci je skromná. Ak človek chce napísať román, nemôže sa uspokojiť s popisom obyčajnej šedivej reality lebo by mu to nikto nečítal. Je nutné vytvoriť zápletku, a ak nie zápletku, tak aspoň primerane príťažlivú realitu.
V "Námestí kozmonautov" sa nenachádza dramatická konštrukcia príbehu, iba obyčajní ľudia robiaci obyčajné chyby, akési symbolické kiksy charakteristické pre socialistickú diktatúru proletariátu deformujúcu ich konanie a doznievajúcu v postsocialistickom divokom kapitalizme.
Román teda nie je veľký príbeh, iba rad životov, ktoré sa viac či menej husto navzájom preplietajú.
Nie je to dobrodružstvo, nie je to ani úplné sci-fi, i keď drobné náznaky tam sú, nie je to ani sociálne ladený príbeh, hoci autor v ňom vytvoril akúsi fiktívnu osadu bezdomovcov v kanálovom tuneli.
Je to iba zástup osudov, ktoré sa zjavujú ako sprievod dvanástich apoštolov na pražskom orloji.
Zistila som, že tento román je považovaný za akúsi instantnú polievku vytvorenú naakumulovanými symbolmi socíku, teda mal by z toho trčať schematizmus, prílišné sústredenie na štýlotvorné prvky socialistického konštruktivizmu.
Je pravda, že autor sa príliš sústredil na temer morbídne popisy toho, čo bolo, a menej sa venoval svojej románopiseckej misii, ktorou je vytvoriť nosný príbeh a sledovať jeho linky. V takom prípade autor iba náznakmi opisuje dobové reálie a viac sa sústreďuje na psychologický vývoj postavy a zápletku. V. Klimáček využil skutočné životopisy ľudí, do ktorých implantoval svoj zámer. Vyznelo to celé prirodzene.
Mne osobne to nevadilo. Ak zámerom autora bolo vyvolať v čitateľovi impresiu symbolu minulosti, podarilo sa mu to. Ak zámerom autora bolo vytvoriť nejakú napínavú románovú štruktúru, musím povedať, že zámer mu nevyšiel. No napriek tomu som nemala pocit, ktorý ma prepadol pri čítaní zopár slovenských miléniových mladších autorov. V ich knihách je všetko, no zároveň tam chýba to podstatné. Dojem skutočna.
Čo sa týka tých niekoľkých miléniových autorov: Niektorí naozaj zvolili opačný postup ako V. Klimáček a použili príbehy, črty, charakteristiky vytrhnuté z reality a poskladané do akéhosi umelého celku v snahe akumulovať pôsobivé dojmy. No vznikajú im z toho „hlavologické" príbehy, akési „PVC-emócie", ktoré si bežný čitateľ ani nevie predstaviť , že by sa dokázali v realite takto nahromadiť.
Príbeh vťahuje pozorovateľa do deja za pomoci rallye-veteránov organizovanej v rodnom mestečku hlavnej postavy. Rozvíja sa príbeh, ktorý na scéne poskladanej z panelákových škatúľ ukazuje výjavy každodenného života otca protagonistu, kamoša z mladosti a ostatných súvisiacich postavičiek.
Najsilnejšie zadosťučinenie som zažila, keď spisovateľ rozpráva o akomsi kulte pomníku kozmonautov, vzniknutom rekonštrukciou kostola. Potvrdilo sa mi podozrenie, že v ľuďoch naozaj prežíva nostalgia za historicky odpísanou érou socializmu, že dokonca vznikajú akési idoly a či fetiše bývalej éry.
V kontexte príbehu majiteľa Tatraplánu je to smiech cez slzy, v mojom vlastnom vnímaní je totemizácia komunistických artefaktov iba akési rozčuľujúce nepochopenie pocitov mojich súputníkov, ktorí sa dokázali tak zžiť s vtedajším „kultúrnym" prostredím a poväčšine nemožnou estetikou, že už nedokážu hľadieť vopred a hľadať nové estetické hodnoty.
Paradoxom knihy je, že hlavná postava neznášajúca „éru pomníkov kozmonautov" sa sama dopúšťa konzervovania jedného jej fetišu - auta Tatraplán...
Literárna premiéra divadelníka je plnoprávny a plnohodnotný slovenský román. Odporúčam na prečítanie...:D
