Čerstvý dojem z prečítaného sa dá vtesnať do jednoduchého zvolania „A nakoniec všetko dobre dopadlo". I keď je to povrchná charakteristika.
Autor sa tentokrát veľmi pravdepodobne zobrazil v hlavnej postave, ktorú môžeme nazvať niekedy Neom, Sheldonom alebo kýmkoľvek, pre ktorého robí volavku, aby v jeho mene zbalil babu cez internet. Hlavný protagonista tým, že nemá jednoznačné meno, pripomína svojho autora, ktorý sa tiež skrýva pod aliasom. Stiahnutý v prítmí, za kulisami, alebo ako trójsky kôň nastrčený vo virtuálnej intrige rieši osudy druhých.
Utajený našepkávač života, novodobý Cyrano, psychológ-praktik na voľnej nohe vysedávajúci pri počítači, osamelý single, počas románového času jedenástich dní stíha nielen pomáhať druhým ale aj liečiť vlastnú depresiu. Pomedzi to sa mu oprie o zvonček pri dverách slušne dlhý zástup žien, ktoré sa netvária ako romantické milenky. Vyzerá to skôr ako súčasť objednanej terapie, keď v jeho byte promenujú jedna za druhou jeho bývalé, manželka, priateľky ako sochy na orloji.
Vedela by som si predstaviť príbeh oveľa košatejší a s napínavými zápletkami, ktoré majú šancu dramaticky sa zamotať pri jednotlivých prípadoch, ktoré rieši. Matkin však používa zrýchlenú skratku, ktorá má zrejme za úlohu doviesť čitateľa k inému cieľu. K nemu samému. V scénach, keď je medzi stehnami ženských predstaviteliek sa akosi nedokáže životne zhmotniť. Oveľa reálnejším sa stáva v úlohe otca svojho geniálneho potomka. Tieto scénky sú prepracované do najmenšieho detailu a uveriteľné hlavne pre tých, ktorí už niekedy nejaké dietky vychovávali a prežívali pedagogické peripetie.
Na konci jeho antidepkovej kúry mu vstúpi do bytu aj do života o čosi vyrovnanejšia žena ako tie ostatné v príbehu a jeho dieťa, ktoré mu manželka zverí do výchovy. Pre singlemana zvyknutého na posedávanie po baroch a prijímanie pestrých ženských návštev alebo pracujúceho v nepravidelných intervaloch je to takpovediac nový svetový poriadok. Čo sa mne osobne javí ako síce nenápadný, ale neodškriepiteľný happy end.
Najsilnejšími a najvypracovanejšími scénami v románe sú akcia v úlohe šepkára v barovej šou a jeho výchovné dialógy s malým géniom. Venoval im pozornosť, dotiahol ironické koncovky, čo akomak zanedbal pri ženských figúrkach. Hermiona Grangerová alias Trinity, tá vyrovnanejšia so zatiaľ neprejavenou sexuálnou úchylkou, mi pripomenula Améliu z Montmartru. Tajné vniknutie do bytu, položenie jedla a rybičiek v akvárku do kuchyne a anglické zmiznutie je celkom v duchu pôsobenia roztomilého parížskeho škriatka. Veľmi podobné aktivity vyvíja aj hlavná postava, čím sa stáva Améliiným príbuzným vo virtuálnej realite.
A na konci sa zmienim o jeho štýle, ktorý je vytríbenejší ako v prvých románoch, neviem či preto, že nepoužíva prebytok vulgarizmov alebo preto, že si precíznejšie a s väčšou fantáziou vyberá slová.
Za jeho vetami sa jasne črtá zrelý autor, ktorého nemožno nazvať neliterárnym alebo slabým, čo sa dialo na začiatku jeho spisovateľskej dráhy. „ Nie na ústa" vnímam ako opustenie etapy, ktorú možno nazvem literárnou pubertou a vkročenie do štádia autorskej a osobnostnej zrelosti čo sa týka témy aj formy.
Nie na ústa, Maxim E. Matkin, Slovart, 2011, ISBN 978-80-556-0234-9
