Atmosféra v slovenskej politike má svoje zvláštnosti a pikantérie, ktorá je však bez pevného kultúrneho základu diplomatických a politických tradícií, a ktoré zvláštnosti jej určite nedodávajú rozmer svetovosti a demokratickosti. Čo ma k tejto úvahe inšpirovalo, je napísané nižšie.
Čítam si správy z francúzskeho volebného prostredia, ktoré už tiež trochu degradovalo od čias veľkého de Gaulla, no čosi ešte v ňom zostalo z bývalej elegancie, korektnosti, i keď možno silenej a z úprimného záujmu o voliča. Záujmom o voliča rozumiem výraznú snahu každého francúzskeho politika vskutku ponúknuť ľuďom jasnú koncepciu budúceho vládnutia. Nikto si tam nedovoľuje obísť predvolebný program, alebo ho odbiť niektorými čiastkovými populistickými sľubmi, ktoré by nemali jasnú a logickú štruktúru.
Marine Le Pen si dala prácu s politickým programom, ktorý ponúka pekne vytlačený na 18 stranách, pravičiar Nicolas Sarkozy aspoň vie, že musí niečo robiť s ekonomikou, preto propaguje nižší kurz eura podporujúci export francúzskej výroby. Nakoniec to aj zapadá do obrazu finančnej európskej krízy a financovania eurovalu, čo zase pekne zapadá do jeho proeurópskeho zmýšľania.
Politik Holland je síce ľavičiar, no už viedol o špičku nosa prezidentskú kampaň a tiež má jasnú koncepciu vyplývajúcu z jeho ľavicovej stranníckej príslušnosti. Na profesionálne organizované volebné mítingy týchto troch kandidátov prichádza veľký počet voličov, ktorým sa všetci bez rozdielu s plným nasadením venujú v prejavoch.
V denníku Le Figaro robili prieskum o najlepšej volebnej kampani, medzi opýtanými však vyhral ľavicový kandidát Jean-Luc Mélenchon s 35, 60 %. Tento politik odišiel od socialistov a založil Stranu ľavice, ktorá je po štyroch rokoch od založenia pretendentkou na víťazstvo v prezidentských voľbách. Opýtaní voliči totiž očakávajú, že ten, kto mal najlepšiu kampaň, bude aj víťazom. Teraz je jasné len to, že voliť sa bude medzi dvoma. Ľavicovým a pravicovým kandidátom. Mélenchon sám konštatuje v dnešnom vydaní L´Humanité: „On a bon travaillé" - Dobre sa pracovalo, to na margo obrovskej účasti ľavicového frontu a voličov na parížskom mítingu pri Porte de Versailles. Toto je príklad, ako treba pracovať s voličmi. Ak si ho porovnám s akciami v slovenských mestách, kde sa postavili bilboardy a pustila hudba z obrovských reproduktorov, no ľudia tam neprišli, vidíme, kto robí chybu v politickom živote a kultúre. Ľudia si už však zvykli na tento náš druh politickej kultúry, kedy sa im volebné programy dostávajú do rúk len občas a ich obsah je diskutabilný. Diskutabilnosť obsahu nevidím ani tak v ľavicovosti či pravicovosti, ale v logickom konštrukte ponúkajúcom čosi voličom, a v oprávnenosti daného projektu definovaného spoločenskou objenávkou.
