Uvedený citát je časťou dlhšej reči predsedkyne strany Front national Marine Le Pen. Je to dedička pronárodne orientovanej politickej strany, ktorá obvykle ide po okraji žiletky, ak má vysloviť názor na deje vo verejnej oblasti vo Francúzsku. Tieto hrany sú však obvykle realisticky definované a vyjadrujú stávajúcu realitu francúzskej menšinovej situácie. V citáte si dovolila opísať čosi, čo EP nerád počúva. Jej vyjadrenie považuje za zneváženie moslimskej menšiny a za rasový útok a chce jej odobrať mandát poslankyne Európskeho parlamentu. Ak sa tak stane, Le Penová bude zbavená poslaneckej imunity, čo umožní jej obžalobu z rasovej neznášanlivosti.
Urobím krátke vysvetľujúce intermezzo. Po zasadnutí do kresla predsedkyne Front national sa začala strana zmáhať a zvyšovať svoje preferencie a počty mandátov od volieb k voľbám. V posledných prezidentských voľbách skončila ako tretia v prvom kole volieb, pričom neodporučila svojim voličom voliť socialistu Hollanda. Jej strana je dobre organizovaný a výkonný politický nástroj, ktorý má jasne vyhranený politický program a ten je v priamom a úplnom rozpore s programom socialistickej strany.
A teraz sa vrátim k mottu článku. Le Penová sa ako typická dejateľka extrémnej pravice vyjadruje bez rozpakov, niekomu sa môže zdať, že až prostoducho priamočiaro. Keby nedeklarovala nielen svoj názor ale aj názor davu straníkov a voličov, jej prejavy by zapadli do kategórie výplodov prostorekých politických naiviek. Situáciu však zapletá niekoľko výjavov zo života muslimskej menšiny, ktorá okrem známeho závoja či šatky má aj iné prekvapenia, napríklad procesie modliacich sa v mestských štvrtiach, ktoré nie sú obývané muslimami, príliš autonómne chovanie v rámci arabských štvrtí čo završuje veľmi ledabolé kultúrne asimilovanie.
To všetko nemožno zhodiť zo stola, keď sa jedná o reálnu politiku a nie o multi-kulti maskovaciu rétoriku europarlamentaristov. Otázne je preto pre mňa, dokedy chcú poslední spomenutí naťahovať trpezlivosť ľudí, ktorí majú problémy aj s inou „záťažou obyvateľstva", čím je zákon „Taubira". Hnutie nazvané Manif' pour tous je jasným vyjadrením občanov na túto tému. Keby smernice EÚ usmerňovali na základe doterajších všeobecne prijatých etických noriem a nezasahovali do zabehaného kultúrneho a náboženského modelu, ktorého tradícia siaha ku koreňom kresťanského, na latinských a gréckych základoch stvoreného európskeho modus vivendi, určite by nepostavili na nohy davy protestujúcich demonštrantov.
Vo vzduchu je čosi nové, úplne inakšie, než sme sa učievali v školách, rodinách, na hodinách náboženstiev aj v ateistickom školstve. Vo vzduchu je predzvesť prielomu do tradičnej štruktúry spoločnosti až na úroveň jednotlivých rodín, dramatickej zmeny morálnych predstáv, ktorých sa kresťanská eštestále majorita akosi nechce vzdať. Prečo asi? A prečo by sa vlastne mala čohosi vzdávať? Odpovede na tieto otázky by ma doviedli ku príliš dlhej úvahe. Zostanem preto pri otázke, prečo je Le Penovej konštatovanie skutočnosti považované za rasový útok. Možno preto, že je jednoduchšie učičíkať enklávy islamu v Európe potrestaním jednej političky, ktorá má celkom inú rétoriku ako jej spoluposlanci, než uviesť veci do spravodlivej rovnováhy.
Spravodlivou rovnováhou rozumiem vyvážené ústavné a zákonné práva a povinnosti všetkých občanov Francúzska a EÚ, jej majorít aj minorít vrátane ochranných spolkov homosexuálov. Táto bilancia je v súčasnosti nebezpečne atakovaná čudným pravidlom pozitívnej diskriminácie, ktoré pri celoplošnom uplatňovaní v mnohých prípadoch diskriminuje pôvodnú domácu majoritu. Nielen to. Séria smerníc a následne zákonov doslova rozbíja podstatu spoločnosti, vytvára priestor pre nové formy rodiny, homosexuálne (zákon Taubira) aj polygamné (Trio), eutanáziu dospelých aj novorodencov (pozri Holandsko), skrytú pedofíliu (pozri prípad Chorvátskeho školského zákona), náboženské uprednostňovanie iných ako kresťanských cirkví (pozri zákaz symbolu kríža v školách v Taliansku).
Niektoré zámery z vyššie spomenutých sú z historického hľadiska úplné nóvum, napríklad zákon Trio v Holandsku, už tu len chýba smernica o sobášoch ľudí so zvieratami, napríklad podľa Nerónovho vzoru (Pozor, má to ironický podtón).
Európska morálka nabrala kurz smerom ku starovekej formule, kedy bolo otroctvo, aj sexuálne, homosexualita mužov a pedofília bežným sociálnym správaním. Kresťanská cirkev tieto normy zmenila, stará zmluva stanovila iné normy zakotvené v dekalógu. V súčasnom postmodernom svete však cirkev dopláca na svoje chyby v minulosti, jej pozícia normovača morálky je otrasená. Z toho vyplývajú aj súčasné dramatické otočky tvorcov zákonov v sekulárnych štátoch, proti ktorým neexistuje výkonná opozícia.
Zmena v zákonodarstve má teda široký záber, oproti tomuto záberu je postavený opozičný program Národného frontu Marine Le Penovej. Poviem, že minimálne má demokratické právo mať a vyjadriť vlastný názor a s ňou aj strana. Konzervativizmus, ktorý jasne trčí navonok, však nie je nič hanlivé ani trestné. Je to len ideológia spadajúca do bežného názorového spektra.
Týmto samozrejme nechcem deklarovať ani rasovú neznášanlivosť, ani zákaz sobášov osobám rovnakého pohlavia, ani ich nechcem nahnať do plynových komôr. Očakávam proste, že sa svojej funkcie jazýčku na váhach spravodlivosti ujme v Európe zákonodarná skupina s triezvou mysľou a jasne vyhranenými etickými normami. Konečne. Nech si vydýchneme. Som za rovnosť šancí - ale pre všetkých a neuznávam pozitívnu diskrimináciu.
