Súdobý seriál noviel zákonov, európskych smerníc a odporúčaní OSN, ktoré riešia inakosť ako takú, teda dotknuté práva menšín, sexuálnych, národnostných, invalidov, práva žien, sociálnu ekológiu, má korene ešte v dvadsiatom storočí u hippies, bítnikov, protivojnových demonštrantov a revoltujúcich študentov.
Keď si prečítame dejiny USA a západnej Európy 60. a 70. rokov 20. storočia, natrafíme na úkaz zvaný Counterculture of the 60s. Pri priamom preklade do slovenčiny to dám ako kontrakultúra 60. rokov.
Bola to priam bleskovo vzniknutá subkultúra, teda čosi opačné a iné, ako legálna sociálna situácia podporovaná zákonmi štátov vtedajšieho západného sveta. Bolo to široké hnutie proti stávajúcim formám morálky, sociálnych vzťahov, ktoré pozostávalo z viacerých špecifických hnutí za práva rôznych marginalizovaných skupín. Jej súčasťou bola aj Beat generation a vlna hippie.
Kontrakultúra 60. rokov zasiahla všetky vtedajšie mladé generácie, ktoré sa zrodili cez druhú svetovú vojnu a v 60. rokoch práve študovali a bývali v amerických kampusoch, kde aj začala veľmi rýchlo bublať nespokojnosť a následne organizované hnutie. Revolučná vlna desaťtisícov študentov hodila iskru a vznietila bojovnosť u ďalších miliónov občanov USA, ktorí sa zjednotili do rozsiahleho a rôznorodo štrukturovaného hnutia counterculture. Zrevolucionizovanie študentov vypuklo začiatkom vojny vo Vietname.
Hnutie zasiahlo aj Európu a Latinskú Ameriku. Tézy, ktoré hnutie presadzovalo, dnes môžeme čítať vo vyhláseniach OSN, smerniciach Európskej únie a teraz táto vlna 60. rokov konečne dorazila aj k nám, a tlačí na hlavy poslancov NR SR.
Požiadavky subkultúry 60. rokov sú však presadzované akosi inak, než by sme čakali od téz hnutia, ktoré bojovalo za slobodu slova, proti vojne vo Vietname, za práva žien a ekológiu. Očakávala by som v tomto procese zohľadnenie požiadavky na rovnoprávne uplatnenie spomenutých práv medzi doteraz marginalizované skupiny a skupiny väčšinové. Pri odhlasovaní zákonov sa málokto stará, či niektoré z nich nezasahujú do práv iných skupín, neobmedzujú ich a podobne.
Preto si myslím, že posolstvo detí kvetov bolo asi zle pochopené a zdeformované štátnymi aparátmi a ich byrokratmi do absurdnej podoby. Práve v týchto byrokratických pyramídach ešte donedávna sedeli aj bývalí bítnici, hipisáci a protestujúci proti vojne vo Vietname, lebo sú to generácie inteligencie, ktorá vtedy študovala. Neverím, že tieto osoby mali v úmysle legalizovať pedofilov či asistovanú samovraždu dospelých a novorodencov. Absurdnosť situácie sa najvypuklejšie prejavila v prípade hnutia „La Manif pour tous" . Je možné, že pozitívne ciele viacerých vtedajších hnutí boli teraz zneužité na čosi, o čom sa takej mierovo založenej Beat generation ani nesnívalo a podobné to je zrejme aj s ostatnými sesterskými hnutiami.
