Písmo:
A-
|
A+
Hanlivé počuje na seba slová
že slnkám ukradne jasotu znaky
tisíckrát dokola stále a znova
kabát mu vypĺzol prv pestroraký.
Hanbiť sa začína, aj báť sa bojí
výčitky kúšu ho, rád to raz zmení
možno, že zosilnie keď bude v roji
za pravdu dajú mu aj hlasom nemí.
On je len figúrka, reakcia stavu
telesu závojom v optike smútku
ochladí horúčosť bez neho dravú
progresiu zabráni netaktne prudkú.
