Albert Einstein, Marie Curie-Skodowská či Ludolf van Coulen - všetci títo a iní významní vedci majú moju hlbokú úctu. Keby to malo byť na mne a mne podobných humanitne orientovaných ľuďoch, hodnota "pí" by bola dodnes neznáma a o Boltzmanovej konštantne by sa ani nechyrovalo... My si totižto kladieme otázky typu: "Kde, kedy a za akých podmienok to budem potrebovať?"
Nie, nie sme ignoranti. Pozeráme sa na veci z inej perspektívy a v tom je rozdiel! Pre matematikov je kruh množina bodov, ktoré sú rovnako vzdialené od jedného nemenného bodu. Fyzik by sa ihneď pustil do merania kruhovej rýchlosti. A my? Zložíme básničku o večnom kolobehu života a je to!
Najtraumatickejšie zážitky môjho života zapríčinili práve prírodné vedy. Napriek tomu nemôžem povedať, že nimi opovrhujem. Najlepšie mozgy tohto sveta patrili práve do množiny mimoriadne talentovaných géniov venujúcich sa rôznemu experimentovaniu, počítaniu či meraniu. Ale... Prečo z nás chcú mať vedcov, keď my sme sa narodili preto, aby sme sa venovali literárnej tvorbe, vedeniu útulnej kaviarničky či obhajovaniu ľudských práv? Prečo od nás chcú znalosť toľkých vzorcov naspamäť? A prečo nás hádžu do hĺbok prírodných vied, keď nám vlastne stačí plávať v plytších vodách?!
