Koncom roka 2017 avizovali prevádzkovatelia denných stacionárov, že v prípade schválenia pripravenej novely, sa ich zariadenia dostanú do ohrozenia. Napriek upozorneniam bola novela schválená s odôvodnením, že novela pomôže pobytovým sociálnym zariadeniam, ktoré už stoja na pokraji existencie. Ambulantným zariadeniam bolo najskôr zdôrazňované, že novela bola dôsledne pripravená tak, aby zrovnoprávnila pobytové aj ambulantné služby a že zvýšením štátneho príspevku pre klientov s ťažším postihnutím a účelovým viazaním príspevku na mzdy bude možno poskytnúť zamestnancom vyššie mzdy. Tiež bolo zdôrazňované, že mestá a obce budú prispievať na prevádzku ich zariadení, preto nie je dôvod na obavy.
Aká je však realita?
Príspevok štátu (na mzdy) vo väčšine stacionárov nebude postačovať ani na minimálne mzdy, nieto ešte na zvyšovanie. Prevádzkovatelia denných stacionárov doslova "naháňajú" mestá a obce a vymáhajú si financie a prevádzku, ktoré im podľa zákona patria. Musia si vymáhať financie of viacerých miest a obcí častokrát aj z niekoľkých okresov, pretože odtiaľ k nim klienti dochádzajú. Teoreticky v zmysle zákona by denné stacionáre nemali mať dôvod na paniku. No realita ukazuje, že mestá a obce sú veľmi zdržanlivé vo vyjadreniach, neodpovedajú na písomné žiadosti, tvrdia že nemajú dostatok financií, niektoré dokonca vyčkávajú, čo povie susedné mesto, ako sa zachová vyšší územný celok a či si to tí prevádzkovatelia stacionárov predsa len nerozmyslia a svoje zariadenia nezatvoria. Však nejaký ten "postihnutý" nepredstavuje ohrozenie. Nepôjde sa biť za svoje právo, ani protestovať pred parlament.. a voliť aj tak nemôže (no rodičia a príbuzní môžu a určite pri ďalších voľbách zohľadnia aj postoj obce, mesta, štátu k tomuto problému).
Riaditelia denných stacionárov sa rozhodli pokračovať. Klienti a ich rodiny sú dostatočným dôvodom. Vidia zmysel v tom čo robia, vidia pokroky svojich klientov, vidia význam pre rodinu aj pre celú spoločnosť. Hoci stále prevláda všeobecný názor, že ľudia s postihnutím by mali byť kdesi zatvorení (v ústave alebo doma), my vidíme, že opak je pravdou.
Ale späť k prevádzkovým problémom. Stacionáre sa prehupli do nového roku - zdá sa, že ich predpovede o zatvorení sa nenaplnili. No realita je iná. Stacionáre fungujú z požičaných peňazí riaditeľov a zamestnancov. Žobrú o sponzorské dary, na ktoré sú sponzori skúpi. (chudobní nemajú, bohatí nedajú - česť a veľká vďaka výnimkám). Každým dňom rastie riziko, že sa zadĺžia bez nádeje na splácanie dlhu. Napriek tomu každým dňom vstupujú do tohto rastúceho rizika a veria, že táto krajina nedovolí, aby tí najslabší prišli o kúsok pomoci, ktorá sa im v ich ťažkej situácii dostáva.
A komu nový zákon vlastne pomohol? Čo hovoria tie pobytové zariadenia, ktoré údajne stáli na pokraji existencie a tak veľmi prosili o skoré schválenie novely? "Ani nevieme, čo vlastne dostaneme. Výška financií je nejasná, neistá, pravdepodobne dostaneme toľko čo minulý rok. Akurát sme zahltení množstvom administratívy, ktorej výsledkom bude meškanie financií a my si musíme požičať, aby sme mohli platiť mzdy, povinné poistenia, nájom, energie."
PS: Ak by náhodou niekto mal pocit, že si potrebujeme udržať vlastnú životnú úroveň (lebo aj to som už počula) - na sociálnej práci (skutočnej sociálnej práci) ešte nikto nezbohatol.
