Milánsky dóm - Duomo di Milano
Duomo di Milano je mojím najväčším zážitkom z Milána. Je to nádherná gotická katedrála, druhá najväčšia v Taliansku (po Bazilike sv. Petra vo Vatikáne). Po katedrále v Sevile je druhou najväčšou gotickou katedrálou na svete. Je sídlom milánskeho arcibiskupa, významným historickým bodom a veľmi obľúbeným turistickým miestom.
Výstavba katedrály trvala od 14. storočia do 16. storočia. Vonkajšia fasáda je pokrytá mramorovými doskami, ktoré pri slnečnom svetle menia farbu – farba prechádza z pieskovej farby až do ružovej. Mramor pochádza z regiónu Severného Talianska, je veľmi výnimočný, ale žiaľ pôsobením slnka a dažďovej vody dosť rýchlo zvetráva. Hoci je to pre mramor dosť atypická vlastnosť, nesnažia sa ho nahradiť žiadnym iným druhom trvácnejšieho mramoru – ale trpezlivo a vytrvalo mramor po pásoch vymieňajú. Vraj takmer neustále, len posúvajú lešenie. Aj v čase našej návštevy bola časť Duomo di Milano prekrytá lešením
Ku katedrále sme prišli ráno, nebola ešte otvorená, takže naša východisková pozícia bola veľmi dobrá. Rad pred katedrálou sa totiž vytvoril dosť rýchlo. Prekvapila nás pomerne prísna prehliadka pred vstupom do katedrály – ozbrojení policajti nám podrobne skontrolovali príručnú batožinu ( otvárali nám v taškách všetky bočné priečinky, kozmetické taštičky, skontrolovali nás s detektormi kovov, museli sme si pred nimi odpiť zo svojej pitnej vody v batožine) a až potom sme sa dostali dovnútra. Katedrála je nádherná, majestátna, určite sa oplatí vystáť rad či už na lístky ( lístky sa kupujú na inom mieste), alebo na vstup do katedrály.
Ďalší rad bolo treba vystáť pri výťahu na terasy na strechu katedrály. Znova sme museli prejsť rovnako prísnou prehliadkou a výťahom sme sa dostali na terasy na steche (dá sa hore vystúpiť aj po schodoch). Prechádzka po terasách katedrály bola mojim najkrajším zážitkom z Milána. Pretože trpím dosť silnou výškovou fóbiou, mala som trocha strach ísť na túto prehliadku. Zbytočne som sa ale obávala, pretože na terasách ste akoby istený množstvom vežičiek a ozdobných mramorových oblúkov, ktoré tvoria nádhernú výzdobu strechy katedrály. Dôvody na závrat z výšky vďaka tejto krásnej umeleckej zábrane nemáte. Priestory na terasách sú pomerne veľké, je dobré si ponechať na túto prechádzku aspoň hodinu, aby ste sa mohli pokochať výhľadom na Miláno.
Keď sme zišli z terás dolu, námestie už bolo plné, takže bolo chvíľami treba sa davmi ľudí predierať. Prehliadku sme mali za sebou, už sme len obdivovali trpezlivosť turistov čakajúcich v dlhom rade na prehliadku a vstup.
Galéria Viktora Emanuela II.
Galéria Viktora Emanuela II. patrí určite ku najznámejším obrázkom Milána. Je to majestátna luxusná nákupná pasáž, skutočný architektonický skvost.
Obrovská presklená kopula a presklené oblúky majú iste nielen praktický význam, že do pasáže neprší. Hra svetla, slnečných lúčov, či pôžitok z luxusu si pri prechádzke pasážou priamo vychutnávate. Zážitok mimoriadne umocňuje nádherná mozaiková mramorová podlaha s početnými alegorickými obrázkami, vyobrazujúcimi históriu Talianska ( napríklad Romulus a Rémus ako symbol Ríma, býk predstavujúci Turín). Najvýznamnejšie v pasáži sú iste krásne vyzdobené budovy – kde v prízemí sú luxusné obchody a kaviarne, v ďalších poschodiach sú kancelárie a sídla obchodov a na štvrtom poschodí sú byty). Mozaiková podlaha je novodobým doplnením galérie – vznikla v roku 1967.
Podstatu galérie najlepšie vystihuje jej označenie „ il salotto di Milano“ – čiže Milánsky salón.
Architektom tohto novorenesančného skvostu bol Giuseppe Mengoni, ktorý sa žiaľ otvorenia pasáže nedožil, pretože zomrel tragicky pri páde z lešenia pred otvorením galérie.
Sixtínska kaplnka v Miláne - Kostol San Maurizio al Monastero Maggiore
Kostol sv. Maurícia je zvonka úplne nenápadný. Nachádza sa neďaleko centra mesta, dostanete sa ku nemu z centra v pohode aj pešo. Ak si vopred nenaplánujete návštevu tohto skvostu, ľahko by ste ho ako nenápadný kostolík aj obišli. Bola by to ale škoda, pretože vo vnútri kostol ukrýva nádherný cyklus fresiek zo 16. storočia. Kostol bol dokončený v roku 1518, patril ku benediktínskemu ženskému kláštoru. V súčasnosti v ňom náboženské obrady bývajú len v nedeľu ( október až jún) v byzantskom obrade. Používa sa aj ako koncertná sála, aj ako archeologické múzeum.
Bazilika svätého Ambrózia (tal. Basilica di Sant'Ambrogio)
Bazilika svätého Ambrózia je jeden z najstarších kostolov v Taliansku, bol postavený biskupom Ambóziom v rokoch 379-386. Počas ďalších storočí bol viackrát zrekonštruovaný, súčasnú podobu má z roku 1099.
Chiesa di Santa Maria delle Grazie
Chiesa di Santa Maria delle Grazie - je dominikánsky kláštor a kostol, známy aj vďaka freske Leonarda da Vinciho – Posledná večera. Freska je v kláštore nie v kostole (ako sa mnohí turisti mylne domnievajú ).
Operný dom La Scala
Svetoznámy operný dom La Scala pôsobí rovnako ako Kostol sv. Maurícia zvonka úplne nenápadne. Leží neďaleko Galérie Viktora Emanuela II. – takže v porovnaní s grandióznymi budovami v pasáži vyzerá skutočne veľmi skromne.
Vnútorné priestory a akustika sú však vraj úplne fantastické. Operné divadlo bolo postavené na podnet Márie Terézie v roku 1778. Účinkovala v ňom väčšina z najznámejších talianskych i svetových operných umelcov. V divadle je aj múzeum opernej histórie, veľký priestor je venovaný milánskemu obľúbencovi Verdimu.
Castello Sforzesco - Sforzovský hrad
Hrad sa nachádza v severozápadnej časti Starého Mesta a v jeho tesnej blízkosti na nachádza veľký mestký park Parco Sempione.
Pôvodne to bola pevnosť na obranu mesta, ktorá bola neskôr prebudovaná na hrad. Posledná úprava bola vykonaná v roku 1905, počas ktorej bola kompletne zrekonštruovaná vstupná veža. V súčasnosti sa objekt využíva ako galéria a múzeum.
Miláno sme navštívili v deň štátneho sviatku v Taliansku - voľný deň si mnohí Milánčania vychutnávali v parku. Obdivovala som tie relaxujúce masy ľudí, ako skromne im stačí kúštik zelene na piknik a ako znášanlivo celé komunity ľudí spoločne trávia voľný deň v prírode. Parkom sa niesli rôzne zvuky - od zvukov afrických bubnov až po džavot malých detí, hrajúcich sa na tráve.
Za jeden deň sa dá toho pozrieť iste aj oveľa viac, ale chodili sme po Miláne pešo, takže sme si vychutnali tú sympatickú taliansku atmosféru v jeho uliciach a náročný deň sme ukončili oddychom v parku.
Miláno bolo pre mňa milým prekvapením na ceste Severným Talianskom. Určite sa oplatí ho navštíviť.
