Bývali sme vo veľkej chatovej osade – nuž, poznáte to, chata pri chate, dvory bez plotov a všetci takmer, ako jedna rodina.
V chate, ktorá susedila s našou, bývali dva manželské páry. Hneď v prvý večer, keď sme sedeli pri ohníku – sa od ohniska na vedľajšom dvore ozval krásny spev a smelé tóny gitary. Spozorneli sme – bola to pesnička od Honzy Nedvěda – a nám sa na chvíľu zazdalo, že to spieva určite on. Muž pri susednom ohníku hral a spieval celý večer – a poviem vám, že to bol zážitok. Mysleli sme si, že to bude iste nejaký profík, ale vo večernom šere sme mu do tváre nevideli.
Na druhý deň ráno sme ho uvideli. Nuž, nebol to ani Honza Nedvěd, ani žiadna iná celebrita. Bol to taký neznámy, fešný chlapík – s výzorom tak trocha ako Dalibor Janda. Pochválili sme ho, ako krásne večer spieval a on nám s úsmevom povedal, že je len takým lokálnym umelcom – pretože najčastejšie hrá a spieva po lokáloch. A večer sa zasa od susedného ohníka celou horou niesol jeho krásny spev a tóny gitary.
Na tretí večer nespieval. Hlasno pri ohníku o niečom diskutovali a po chvíli bolo od nich počuť hádku. Medzi ním a jeho manželkou. On kričal a ona tiež – no neskôr ona už len plakala. Všetci sme boli z toho vykoľajení – a naši muži sa zhodli v tom, že susedia robia divadlo. Ingrid (tak sa volá tá naša známa) – to nakoniec, súdiac podľa susedovho drsného repertoára použitého pri hádke, stručne zhodnotila takto: „No, spieva krásne, ale je to drsniak.“
V ten večer zhasol oheň u nich aj u nás veľmi skoro.
Na ďalší deň zavčas ráno Ingrid nemohla spať, tak v rannej rose na lavičke pri ohnisku pila kávu a vítala nový deň. Zrazu sa otvorili dvere na susednej chate a drsniak sa objavil medzi dverami. S veľkou cestovnou taškou v ruke a s gitarou na chrbte. „Snáď neodchádzate?“ – spýtala sa ho prekvapene. A on odpovedal, že vraj áno, pretože sa pohádal včera večer s manželkou a že je na ňu nahnevaný.
Vtedy Ingrid nestratila duchaprítomnosť a bleskurýchle zareagovala: „Ale prosím vás, snáď by ste neodišiel kvôli jednej hádke? My sa s manželom na dovolenke vždy pohádame – a môj manžel ani raz po hádke neodišiel. Aj som si ku tomu naštudovala odbornú literatúru – hádky na dovolenke sú vraj bežné – lebo manželia trávia na dovolenke veľa času spolu a začnú si liezť na nervy.“ A ešte pokračovala a pokračovala - ďalej a ďalej a on ju vraj počúval s otvorenými ústami. A neodpustila si ani poznámku, že ten jeho večerný repertoár veru nebol ani trocha pekný. Keď Ingrid skončila - on dodal už len niečo také – že vraj si bude musieť takú odbornú literatúru zaobstarať tiež. A porúčal sa, že už musí ísť, aby ho neodbehol autobus.
Ingrid mi to celé vyrozprávala pri raňajkách. Asi o dve hodiny neskôr sme odchádzali všetci na túru. Deti bežali vpredu, ja a Ingrid sme kráčali po nich a naši manželia niekoľko krokov za nami – keď sa spoza zákruty vynorila postava. Bol to on – náš sused s gitarou. Vracal sa.
Všetci sme stíchli – a on, snáď, aby predišiel nevhodným otázkam - už z diaľky zakričal na Ingrid: „Odbehol ma autobus, nuž sa vraciam.“ My sme mu obe len tak mlčky prikývli, že je fajn, že sa vracia, ale tomu, že ho odbehol autobus, sme príliš neverili.
V ten večer sa u nich pri ohni ešte nespievalo, ale počas nasledujúcich večerov, až do konca týždňa, už bola zasa dobrá nálada.
A na posledný deň prezradil, že ten autobus ho neodbehol, ale že si na stanici popremýšľal nad tým, čo mu Ingrid povedala a rozhodol sa, že sa vráti.
Takto teda Ingrid zachránila drsniakovi dovolenku.
