Bol úprimný a netajil pred študentmi, že bol niekoľkokrát, pod tlakom svojich nadriadených, na protialkoholickom liečení. Chvíľku potom abstinoval, ale po čase alkoholu prepadol znova.
I napriek množstvu svojich titulov nesmel kvôli alkoholizmu prednášať ani skúšať. Nadriadení ho na univerzite nechali asi len zo súcitu – vedeli totiž, že má doma ťažko choré dieťa a že sa s touto skutočnosťou zle vyrovnáva. Mohol učiť len ako asistent na cvičeniach.
A tak učil aj nás, počas jedného zimného semestra. Cvičenia s ním sme mávali v odľahlých priestoroch, ktoré boli zastrčené takmer na konci univerzitného dvora. Raz týždenne - jedno celé, dlhé popoludnie až do večera – sme trávili s týmto našim obľúbeným pánom profesorom.
Prvé hodiny s ním prebiehali v pohode. Bol to vynikajúci odborník a vedel nám učivo veľmi dobre vysvetliť.
Po prvej prestávke – keď sa vonku už začínalo zmrákať – vchádzal pán profesor do učebne už chôdzou neistou. Jeho nesúvislá reč sa miešala so závanom alkoholu.
Po druhej prestávke býval scenár obvykle ešte horší. Keď sa pán profesor vrátil, závan alkoholu, ktorý z neho išiel, bol už veľmi silný. Vonku bol tmavý večer a v učebni zavládla takmer intímna atmosféra. Sadol si za stôl, rukou si podoprel hlavu a začal plačlivý monológ o tom, aký je veľmi nešťastný a ako ho nikto nechápe.
Keď precitol, pozrel sa na spolužiakov v prvom rade a spýtal sa : „Chalani, nemáte niekto cigaretku?“ Cigaretka sa vždy u niekoho našla, spolužiaci mu z papiera poskladali popolník – a on tak strašne smutný - sedel za katedrou a fajčil, oklepkával popol do papierového popolníka a plakal. A občas niečo súvislo - nesúvislé povedal.
A hoci takáto chvíľka mohla vyznieť komicky, nikto z nás sa nesmial. Ani nepohoršoval. Potichu sme súcitili s ním. S jeho slabosťami a s jeho boľačkami. Vedeli sme, že v ten deň sa už nič odborné od neho nedozvieme. Ale dozvedeli sme sa od neho, že zvládať život je dakedy nesmierne ťažké.
Možno v tých chvíľach, keď takmer tridsať študentov v učebni ticho sedelo a počúvalo jeho svetabôľ – bol aspoň na chvíľu šťastný. Možno sa mu aspoň na chvíľu zazdalo, že mu niekto rozumie a chápe ho.
Pofajčil, poplakal. A porozprával o svojom chorom dieťati.
Ubehlo odvtedy už veľa rokov a neviem, čo sa s ním neskôr stalo. Ako dlho jeho nadriadení a študenti ešte tolerovali jeho slabosti. Ale viem naisto, že som tohto pána profesora mala rada.
Možno práve preto, že bol tak strašne slabý, krehký a zraniteľný.
