Brno je od nás vzdialené asi 120 km, autobusy vtedy premávali od nás do Brna veľmi často – tak sme nevideli žiaden problém. Problém však bol, len sme o ňom ešte nevedeli. V médiách sa totiž už zopár skromných správ o študentských nepokojoch objavilo – ale tieto správy boli natoľko stručné, že sme sa z nich takmer nič nedozvedeli.
Potešila som sa, že budeme mať výlet – a tak sme v jedno sychravé novembrové ráno cestovali do Brna.
Brno nás prekvapilo - bolo totiž v ten deň nejaké iné – ako sme ho poznali. Prvé prekvapenie na nás čakalo v podchode, ktorým sme prechádzali. Stála tam skupinka policajtov s veľkými psami. V rukách držali samopaly a pozorovali ľudí v podchode. Priznám sa, že som sa vyľakala, keď som ich uvidela. Prvý krát v živote, kúsok odomňa policajti so zbraňami v rukách. Sestra mi opatrne pošepla : „ Asi sa tu niečo stalo – radšej sa na nich ani nepozerajme. Rýchlo, rýchlo – z podchodu von.“
O chvíľu sme na námestí stretli ďalšiu skupinu policajtov so samopalmi a so psami. Kúsok od nich bola skupina mladých študentov. Vtedy sme pochopili, že sa tu deje niečo, o čom sa v médiách vtedy ešte veľmi málo hovorilo. Prvé študentské pochody, nepokoje, stretnutia. Veľa študentov – a aj veľa policajtov. Boli to prvé začiatky novembrových udalostí.
Čestne priznávam, že som sa veľmi bála. Vtedy sme totiž ani netušili, ako sa polícia bude ku demonštrantom správať. Mali predsa v rukách zbrane, mali psov. Odmietla som ísť so sestrou ďalej po obchodoch a mysliac na môjho malinkého syna a na manžela, ktorých som nechala doma – som sa rozhodla ukončiť nákupy a okamžite sa vrátiť prvým autobusom domov.
Moja sestra bola väčší dobrodruh ako ja . „Veď sa aspoň pozrime, čo sa tu bude diať“, navrhovala opatrne. U mňa ale s návrhom nepochodlila. Hodila som spiatočku a vracala som sa naspäť na Zvonařku.
A tak si moja sestra v novembri 89 nekúpila v Brne ani čižmy ani kabát :-). Prvým autobusom sme sa vrátili domov. S obrovským strachom – čo sa bude v našej krajine v najbližších dňoch diať.
V nasledujúcich dňoch, keď sa udalosti začali rýchlejšie hýbať, aj média začali viac informovať. V televízií sme už videli priame prenosy z námestí z veľkých miest.
V Brne v novembri 89 som pochopila, ako veľmi mladí študenti riskovali, keď vyšli do ulíc a na námestia. Pretože počas prvých nepokojov nikto z bežných občanov nevedel odhadnúť, aký smer budú mať tieto udalosti, či revolúcia bude zamatová a či policajti vytiahnuté zbrane naozaj nepoužijú.
S úprimným obdivom – vďaka všetkým, ktorí sa vtedy nebáli...
