Jožko chodieval ku nám pravidelne raz za rok na návštevu – na Veľkonočnú šibačku. Každý rok som ho čakala - pripravila som mu chlebíčky a zákusky. Chvíľku posedel, pochválil ma že dobre varím J) a všeličo mi porozprával. Bola som už zvyknutá na jeho nevšedné otázky – ako napríklad „Teta tento byt je bez zariadenia alebo so zariadením ?“ ....a v zápätí...“Teta, videli ste Batmana?“...“Teta vy máte koľko detí?“ Všeličo ho veru zaujímalo.
Raz však prišiel na návštevu celkom neočakávane. V sobotu popoludní, keď som práve doma dokončovala účtovníctvo, ktoré už malo byť dávno hotové. Prišiel a prosil ma, či by som ho nemohla zaviesť do mesta na pohotovosť lebo mu vraj je veľmi veľmi zle. Nevedel popísať, či ho niečo bolí – nič presnejšie som sa od neho nedozvedela. V takejto situácií by asi nikto neodmietol ... tak som s ním na pohotovosť išla.
Prvé podozrenie, že niečo nie je v poriadku som začala mať, keď sme čakali v čakárni. Z ambulancie vyšla sestrička, ktorá hneď ako ho uvidela reagovala – „Á, Jožko, zasa si tu ? A s kým si tu dnes ?“ Opatrne som sa prihlásila že so mňou a sestrička sa nejako tajomne usmiala. O chvíľku ho zobrali do vnútra – s výhradou že ja mám zostať v čakárni. Po chvíľke Jožko vyšiel von – mával v ruke s papierikom a celý natešený mi vraví „ Mám papier, môžem ísť do nemocnice na psychiatriu – ale ma tam musíte odviesť, lebo nemajú sanitku“. Sestrička, ktorá vyšla o chvíľku za mňou mi to potvrdila .
Nastala pre mňa obrovská dilema – vedela som, že Jožko nemá ani papuče ani pyžamo ..... čo s ním urobiť ? Dobrí ľudia pomohli, rýchlo sme pre Jožka pripravili výbavu do nemocnice. Pyžamo po susedinom synovi, papuče môjho manžela , uterák, mydlo ... všetko ako sa patrí na slušného človeka, ktorý ide na pobyt do nemocnice. Na psychiatriu sme muselí ísť až do krajského mesta vzdialeného asi 25 kilometrov. Privítanie na oddelení bolo veľmi srdečné. Jožka tam ( na moje veľké prekvapenie ) personál veľmi dobre poznal – takže ho pri stretnutí vystískali ako dobrého známeho. S úsmevom mi povedali - že môžem už ísť, oni sa už o neho postarajú.
Odišla som domov, nejako som ten zážitok stále „spracovávala“ . Asi po troch hodinách ( bol už večer ) znova niekto zazvonil .... Hádajte kto to bol ?
Bol to znova Jožko. Celý usmiaty, voňavý a spokojný mi vraví : „Teta, už som doma. Osprchoval som sa, dali mi večeru a sanitkou ma priviezli domov. Vraj som zdravý“
....a tak premýšľam nad tým, ako asi musel tento chlapec doma trpieť, ak pobyt na psychiatrii – keď len jednodňový – bol pre neho vytúženým snom?
Dobrí ľudia sa neskôr o Jožka postarali – žije momentálne v nejakom sociálnom centre. Verím , že tam je voňavý, najedený a šťastný...
