Tentoraz nám vyrozprávala svoj príbeh, ktorý ona nazvala kriminálnou komédiou.
Teta Manca bola jedináčik – čo bolo v časoch jej detstva pomerne zriedkavé. V každom dome naokolo bolo viacero detí – tu dve, tamto tri, ba dokonca aj štyri, iba v ich dome bola len malá Mancika. Najväčší smútok na ňu doľahol vždy v lete, cez prázdniny. Voľného času bolo veľa a ona sa sama doma často nudila. Tak veľmi túžila po sestričke, po takej maličkej, v červenom kočíku.
Farebné kočíky boli v tom čase horúcou novinkou, ale už aj ona vtedy, ako osemročné dievča vedela, že v červených kočíkoch bývajú obvykle dievčatká.
Ich dom bol neďaleko obchodu s potravinami a malá Mancika niekedy celé hodiny presedela na lavičke pred domom, hompáľala nôžkami a tak trocha závistlivo pozerala po mamičkách s bábätkami, ktoré chodili do obchodu. Raz tak sedela a snívala svoj sen o červenom kočíku s bábätkom na ich dvore, keď sa zrazu taký objavil pred obchodom.
Presne, ako ten z jej snov – super moderný, nádherne červený. Nejaká mamička si ho tam odstavila, keď išla na nákup.
A v tej malej Mancikinej hlavičke sa zrazu všetko akosi rýchlo vyriešilo. Vyštartovala a bleskurýchlo prebehla tú krátku vzdialenosť hore briežkom ku obchodu. Odbrzdila kočík, trocha sa s ním popasovala a už aj s ním uháňala dolu briežkom domov. Bola vraj trocha zaskočená tým, že je nejaký veľmi široký, ale v rýchlosti nad tým nemala čas premýšľať.
Zastavila pri dome, otvorila bránku a snažila kočík napasovať do nej. A vtedy nastal problém. Nechcel sa totiž zmestiť do bránky a ako s ním tak neobratne manipulovala, ozval sa z neho silný detský plač. Nazrela lepšie do kočíka – a zistila, že bábätká sú tam až dve. Boli to totiž dvojičky. Bábätká to boli úplne maličké, dôkladne poprikrývané paplónikmi a navrchu bol ochranný poťah – takže nebolo jednoduché tie dve malé hlavičky uvidieť.
Keď Mancikina mama začula na dvore lomoz a detský plač, vybehla von a s hrôzou si domyslela, čo sa to udialo.
V obrovskom strese vrátila jej mama ten kočík rýchlo naspäť - šprintom ho vytlačila hore briežkom ku obchodu. Podala pri tom riadny športový výkon. Našťastie, nikto vonku nebol, mamička dvojičiek ešte stále nakupovala.
Pri obchode to dopadlo všetko dobre, horšie to však bolo u nich doma. Malá Mancika dostala od mamy poriadny výprask a odvtedy vraj po cudzích kočíkoch už nikdy netúžila.
Ale ten sen o sestričke – ten sníva dodnes.
Aké krásne to mohlo byť, žiť so sestričkou - a v čase jesene, ktorú práve prežíva, spolu s ňou stárnuť.
