Ondrej podnikal asi pätnásť rokov. Žiadne veľké podnikanie to nebolo – kúpil si ojazdenú dodávku a robil drobnú prepravu pre viaceré firmy v malom mestečku, kde žil. Prežíval celkom spokojné obdobie – a časom si našetril na krásnu novučkú dodávku. Veľmi sa z nej tešil.
Ondrej bol človek komunikatívny a rád ľuďom poradil. Mal už svoje skúsenosti s podnikaním a nedržal si ich len pre seba. Keď jeho sused prišiel o prácu, Ondrej mu radil, aby začal podnikať aj on. Sused bol sústružník a Ondrej si myslel, že v tejto oblasti by jeho sused mohol uspieť.
Sused začal chodiť ku nemu po rozumy. Času mal dosť, pretože bol nezamestnaný a stal sa u Ondreja častým hosťom. Nakoniec urobil rozhodnutie a vybavil si živnosť. Nie však ako sústružník – podľa Ondrejových očakávaní – ale tiež, ako prepravca. Aj na jeho dvore pribudla nová dodávka.
Nič Ondrejovi nevysvetľoval, len mu s úsmevom povedal: „Neboj sa, nepoleziem do tvojej kapusty.“
Medzi susedmi nastalo obdobie tichého napätia. Ondrej sa začal obávať konkurencie. Aj sa časom stalo, že časť Ondrejovej klientely pomaly prešla ku jeho susedovi.
Postupne Ondrej pochopil, prečo prišiel aj o svojich dlhoročných klientov. Ceny za prepravu, ktoré sused ponúkal, boli oveľa nižšie, ako jeho ceny. Pochopil ale aj to, že susedovo podnikanie nebude asi dlho trvať. Ondrej mal totiž ceny skalkulované dlhoročnými skúsenosťami a vedel, že sused s ponúkanými nízkymi cenami ako podnikateľ neprežije. Aj sa mu to v dobrom snažil vysvetlil – aby ceny zvážil.
Sused len flegmaticky mávol rukou a posmešne sa spýtal: „Myslíš že neprežijem?“
Ich vzťahy veľmi ochladli.
Ondrej pochopil tieto udalosti ako výzvu – aby už odišiel do dôchodku. Keď prišiel dôchodkový vek, predal dodávku a ukončil podnikanie. Hoci takto neplánoval, keď novučkú dodávku kupoval. Myslel si, že aj ako dôchodca ešte pár rôčkov potiahne. Prišiel ale o toľko klientov, že sa už ako podnikateľ nevedel z toho spamätať. Zložilo ho to.
Po roku sa zložil aj sused. Ukončil podnikanie s veľkými dlhmi. Jeho ceny boli naozaj zle skalkulované a poskytovať služby so stratou – nebolo múdre riešenie. Prišiel na to časom aj sám.
Dodávka zmizla z jedného, aj z druhého dvora.
A ako je to s nimi dnes?
Dnes si Ondrej užíva, už ako dôchodca, zaslúžený odpočinok a sused si našiel novú prácu. Nie ako živnostník – ale ako zamestnanec. Podnikať vraj už v živote nechce.
Medzi ich susednými dvormi vyrástol vysoký múr.
Nie murovaný – ale citový. Taký, ktorý sa bude len veľmi ťažko búrať.
