Ale nielen ich postavy boli rozdielne. Rozdielne boli hlavne ich povahy. Henrieta bola pracovitá a veľmi zodpovedná, Hubert, tak trocha ľahtikár, ktorý si občas rád vypil. Alkohol, kamaráti, karty - život s ním veru nebol ľahký.
Keď sa Henriete po niekoľkých rokoch manželstva zazdalo, že už nemá dostatok síl a ďalej s ním nevládze žiť, zachoval sa ako džentlmen. Ponechal jej byt a potichu odišiel. Pretĺkal sa životom chvíľu sám a čakal, že sa jeho láska znova ozve. Aj sa tak stalo – po polroku odluky obaja zistili, že nevedia žiť bez seba. Hubert dostal od svojej lásky list, aby sa vrátil, že je už odpustené.
Vrátil sa domov a tak pokračoval ďalej ich spoločný život – plný hádok, úletov a ... lásky. „Ani s ním, ani bez neho“ – akoby si povedali obaja a ich manželstvo občas pripomínalo manželstvo po taliansky. Nuž, nebol by z toho veru romantický román.
Ale život nie je len o romantických románoch a nie všetci sme majstrami života.
Napriek početným búrkam vydržali spolu viac ako štyridsať rokov. Nezatrpkli, ale ošľahaní životom a bojom protikladov spolu dozreli. Veľa vecí sa s pribúdajúcim vekom zmenilo. Keď Henrieta krátko po šesťdesiatke ťažko ochorela, Hubert ju v láske takmer rok opatroval. V dobrom i v zlom, v zdraví aj v chorobe. Neuniesol jej smrť a neprežil ju dlho.
Takto som ich poznala. Mnohé drsnosti a jemnosti ich života.
Nuž, láska si občas zažartuje – príde a usadí sa aj tam, kde by to rozum nepredpokladal.
A vyberá si aj ťažké cesty, po ktorých chce kráčať.
