
S pani Aničkou som sa poznala len z telefonických rozhovorov, ktoré v tom čase boli dosť časté. Bolo to pred viacerými rokmi a ona niečo vybavovala pre svoje dve ťažko postihnuté deti. Pôsobila na mňa dojmom veľmi príjemnej panej, láskavosť z nej sálala aj cez telefón.
Vysmiata, spokojná – hoci s ťažkým údelom.
Nemala zábranu o svojich deťoch rozprávať. S úsmevom, ktorý bolo cítiť aj cez telefón – rozprávala o ich povahách a o ich správaní. Aj o tom, že deti od narodenia len ležia – už viac ako dvadsať rokov. Aj o tom, že hoci nekomunikujú – dokáže z ich mimiky prečítať, čo potrebujú. Aj, ako sa cítia.
Či je im príjemne a sú spokojné, alebo ich niečo bolí a cítia nespokojnosť.
Počas celého tohto obdobia dokázala svoje deti opatrovať tak, ako profesionálna ošetrovateľka. Polohovať, masírovať, kŕmiť, ošetrovať rany, odsávať hlieny... Keď jedno dieťa muselo ísť do nemocnice – išla takmer vždy s ním – a v tom čase druhé dieťa opatrovala jej mama alebo manžel.
Obetovala najlepšie roky života - s láskou - na dvadsaťštyrihodinový pracovný úväzok. Vstávať ku nim bolo treba totiž aj v noci.
Keď mali deti niečo cez dvadsať rokov, zomreli. V krátkom čase po sebe. Akoby boli prepojené záhadným, neviditeľným putom. Vtedy mi zavolala naposledy – keď mi túto správu chcela oznámiť. Bola veľmi smutná – s ich smrťou sa len ťažko vyrovnávala.
Naše cesty sa rozišli, kontakty sa stratili. Stovky ďalších ľudí mi za tie roky prišli do cesty, na mnohých som už dávno zabudla. Na Aničku nie.
Nuž, takto si ju pamätám.
Aničku, obetavú a láskavú mamu.
V čase, keď som mala tento blog už takmer dokončený, zverejnila moja obľúbená blogerka Magduška Kotulová svoj blog s názvom Marta. ( link na jej blog : http://magdakotulova.blog.sme.sk/c/378294/marta.html) Pretože tento môj blog je tematicky aj názvovo dosť blízky tomu jej, pripájam sa aj ja ku Veľkonočnej galérií o vzácnych ľuďoch, ktorú Magduška svojim blogom otvorila a pripájam tam ešte jeden portrét. Aničkin.