Potreboval totiž vyplniť nejaké tlačivo a nebol si istý, či by ho sám vyplnil správne.
Tlačivo sme pomerne rýchlo spolu vyplnili a on sa ma tak trocha ustráchane spýtal, čo je dlžný. Vedel, že účtovníctvo je práca, ktorou sa živím, tak asi cítil povinnosť sa spýtať, či treba zaplatiť.
Usmiala som sa, pretože to celé trvalo len chvíľočku a uistila som ho, že platiť netreba. Vycítila som z jeho reči, že momentálne nemá dobré finančné obdobie.
Pán odišiel, ale na druhý deň sa opäť vrátil. Priniesol mi niečo v igelitovej taške. Nechcela som si to zobrať, ale on veľmi nástojil. Vytiahla som z tašky balíček. Bol to obrus. Povedal mi, že je z pozostalosti po jeho matke, ktorá nedávno zomrela. A hoci to bol zdatný chlap, utrel si slzy z očí, keď mi o tom rozprával. Veľmi si želal, aby som si ho nechala.
Obrus som si teda zobrala. Zabalený bol v originálnom balení, s nálepkou na obale, na ktorej bolo napísané - „Módna novinka - Rok výroby 1984.“ V duchu som sa pousmiala. Hmm, je to už pekná kôpka rokov - v tom čase som ešte bola mladučká študentka. Obrus bol už ľahúčko sfarbený majstrom časom - do žlta.
Odložila som si ho. Dodnes ho mám stále zabalený v originálnom obale a myslím, že v ňom aj navždy zostane. Opatrujem si ho, ako peknú spomienku. Na klienta, ktorý mi daroval niečo, čo mu bolo veľmi vzácne – spomienku na svoju matku. To človek vycíti.
Toho pána som už viackrát nestretla. Vraj sa už odsťahoval. Ale vždy, keď upratujem skriňu a zabalený obrus z roku 1984 tam nájdem, vždy si na neho spomeniem.
Na muža, ktorý mi dal zvláštnu odmenu za moju prácu.
Takú, zo srdca.
