Rad sa pomaly posúval, až sa dáma dostala k okienku. Rad sa začal nervózne vlniť. Dáma stála pri okienku dlho a jej požiadavky boli očividne neúspešné. Nahnevané gestá pracovníčky za okienkom a jej zvýšený tón hlasu ukončili ich komunikáciu. Rad sa opäť zavlnil, zašumel, dáma sa otočila a až vtedy sme uvideli jej tvár.
Jej tvár dorozprávala tento príbeh.
Na tvári jej bolo vidno, že farba jej pleti je tmavšia, ako bežný priemer.
Z hlbokých vrások sa dalo vyčítať, že je staršia, ako sa zdalo zozadu, podľa štýlu jej oblečenia.
Zo slzí v jej očiach sa dalo vycítiť, že od pokladne odchádza sklamaná a ponížená.
Viac ako jej tvár však o nej vypovedala krásna biela ruža na jej saku. Precízne prišpendlená, dokonale ladiaca s jej oblečením. Z tej ruže sa dalo vyčítať, že starej dáme ešte stále záleží na tom, či ladí. A či dobre vyzerá. I napriek všetkým okolnostiam.
Neisto precupkala na vysokých podpätkoch do kúta haly, kde mala položené celé svoje imanie. Niekoľko plných igelitiek. Trocha ufúľaných od častého pobytu na zemi. Rozhliadla sa okolo seba, zodvihla ich a smutne vyšla von.
Keď som ju videla neskôr, ako sedáva na lavičke pred stanicou, obklopená svojimi igelitkami, zazdalo sa mi, že všetka jej elegancia sa stratila. Vtedy som si uvedomila, ako málo stačí a všetko je zrazu inak...
( Napísané, ako skutočná spomienka na bezdomovkyňu s ružou na železničnej stanici )
