Keď mal dedko cez osemdesiat rokov, teta, ktorá spolu s ním bývala, mu už zakázala voziť sa na ňom. Nebolo ale ľahké poslúchnuť.
Bicykel ho totiž spájal s okolitým svetom. Pešo si už netrúfal na dlhšie trasy, ale na bicykli ich ešte zvládal. Tak sa na jar vyberal do polí pozrieť, či už schádza jačmeň , v lete – či je už obilie zrelé a na jeseň – či sa už dajú kopať zemiaky. Dedko nechápal, prečo by sa mal takýchto výletov zrieknuť – veď jemu sa predsa zdalo, že je ešte všetko v poriadku. Nuž, neposlúchol tetu a na bicykli sa vozil naďalej.
Preto museli doma urobiť rázne opatrenie. Bicykel mu schovali.
Dedko sa tomu veľmi čudoval, keď zrazu jeho bicykel zmizol – a zopár dní ho hľadal. Prekutal šopu, stodolu aj pivnicu. Našťastie neúspešne. Potom sa ale vynašiel a zobral si iný - krásny, novučký, ktorý patril tete. A na ňom sa vybral na svoj posledný cyklistický výlet.
Práve vtedy – som sa viezla v plnom autobuse z práce domov. V popoludňajšom spoje – plnom na prasknutie. Prechádzali sme cez dedinu, kde náš dedko býval – keď zrazu autobus veľmi prudko zabrzdil. Až tak prudko, že takmer všetci, ktorí sme stáli – sme spadli na zem. Šofér začal nadávať na starého pána, ktorý mu na bicykli skrížil cestu a takmer podbehol pod kolesá.
V autobuse sme sa pomaly pozdvíhali zo zeme a všetci svorne nadávali na vinníka. Zvedavo sme pozerali von z okna, kto to bol.
Uvidela som toho vinníka aj ja - a obliala ma hrôza. Bol to náš dedko – ktorý si takmer ani nevšimol, aký problém spôsobil. Spokojne prešiel na bicykli krížom cez cestu – vošiel na poľnú cestičku a už sa aj kochal pohľadom na zelené polia.
Nuž, našťastie, dedko mal dobrého anjela strážneho a autobus mal dobré brzdy.
Keď sa teta od viacerých ľudí dozvedela o tejto udalosti – dedkovi nahnevane dohovárala. No on, akoby si ani neuvedomil závažnosť toho, čo urobil, reagoval skoro až úsmevne: „Neviem, kam sa ten šofér ponáhľal. Však som takmer ani cez cestu nemohol prejsť, kvôli nemu.“
Na smrť vystrašená teta, po tomto takmer tragickom výlete, začala doma všetky bicykle zamykať. Dedkovi chvíľu trvalo než pochopil, že už dojazdil.
Bol to jeho posledný cyklistický výlet.
A tak, keď občas stretávam na ceste balansujúcich starčekov a starenky na bicykloch – vždy si na nášho dedka spomeniem. Asi nie je ľahké pre starkých sa s bicyklom nadobro rozlúčiť.
No žiaľ, nie vždy sa ich posledné výlety na bicykli končia šťastne.
