Potešil sa, keď nás uvidel a hneď z príchodu otvoril tému, ktorá ho trápila takmer celý týždeň. Ukázal môjmu otcovi kalendár s obrázkom Mostu SNP v Bratislave a povedal: „ Štefan, ja tomu neverím, že na tomto moste hore v tom tanieri je hostinec. “ Aby ste tomu dobre rozumeli – hostinec bol pre dedka univerzálny názov pre reštauráciu, pohostinstvo aj hotel. Dedko pochybovačne krútil hlavou a kalendár tisol otcovi do rúk.
Otec chytil kalendár, pozrel aj on na ten obrázok a dedkovi tak polovážne – položartom povedal, že však ani on v tom hostinci ešte nebol a že by sa tam teda spolu mohli vybrať. A pretože bol dobrým zaťom a s dedkom občas zašiel na pánsku jazdu – najčastejšie na Agrokomplex do Nitry – doma si to premyslel a výlet s dedkom do Bratislavy naplánoval. Tento krát to však nebola čisto pánska jazda, ale do partie zobrali aj mňa. Študovala som vtedy v Bratislave a zobrali ma tam tak trocha ako turistickú sprievodkyňu.
Od babky sme si vypočuli posledné inštrukcie – hlavne, aby sme na dedka dohliadali. A ešte sme mali dať pozor, aby si nekúpil novú košeľu, lebo to bola dedkova slabosť a vraj ich mal doma v skrini asi dvadsať nových - ešte nevybalených.
Bolo teplé leto, krásny prázdninový deň – keď sme sa v jedno ráno vláčikom vybrali na náš výlet.
Návšteva reštaurácie na Moste SNP bola prvým a hlavným bodom nášho výletu. Dedko mal vtedy už takmer osemdesiat rokov, ale chôdzu mal ešte rezkú. V pohode všetko zvládal. Pri čakaní na výťah do reštaurácie zostal ale nejaký nesvoj, a keď sme z výťahu vystúpili a vošli dovnútra, dedko zhíkol od prekvapenia. „Fíha, tak naozaj je tu ten hostinec“ - povedal prekvapene a neisto sa obzeral okolo seba. Necítil sa tam ale nejako harmonicky – nuž, asi mu vadila tá výška – a len tak opatrne z diaľky pozeral von z okna. Po chvíli, keď vypil kávu, chcel ísť už dolu.
Oveľa lepšie si ale vychutnával pobyt na Bratislavskom hrade – z nádvoria sa kochal pohľadom na Dunaj a pri pohľade na Most SNP niekoľkokrát zopakoval vetu: „Ani som tomu neveril, že tam hore ten hostinec naozaj bude“.
Po krátkom oddychu na lavičke na nádvorí povedal dedko môjmu otcovi: „Štefan, tak teraz by som ešte chcel ísť do nejakého veľkého obchodu.“
Čo nasledovalo vo veľkom obchode - to si asi viete predstaviť – dedko si v (ne)stráženej chvíľke kúpil novú košeľu – ako obvykle krásne bielu – takže do jeho zbierky nevybalených košieľ pribudol nový exemplár. Potom sme už išli domov – všetci spokojní – dedko s novou košeľou v taške – a všetci s krásnymi zážitkami. Dedko ešte dlho spomínal na tento výlet a dôležitý bol pre neho hlavne ten objav, že hostinec v tanieri na moste skutočne je.
Prečo som si spomenula na tento zážitok po mnohých rokoch ? Asi preto, že začína leto a tento príbeh je letný. A ešte niečo som chcela týmto príbehom povedať. Myslím si, že starí ľudia už mávajú obvykle málo snov – preto – ak nejaké splniteľné sny ešte majú, je dobré im ich pomôcť naplniť.
Tak, toto bol dedkov posledný výlet do Bratislavy.
