Jano mal svoje pravidelné denné rituály. Každý deň, celé predpoludnie stál takmer nehybne pri obchode s potravinami a pozeral po okoloidúcich. Bol nevtieravý, od nikoho nič nepýtal a len tak potichu, pohľadom blúdil a hľadal tie oči, ktoré by sa pri ňom aspoň na chvíľu pristavili. Občas mu niekto niečo kúpil, či na jedenie, alebo sladkú maškrtku, či malinovku.
Raz sme vychádzali s mojím krstným z obchodu. Krstný, zlaté srdce, sa pristavil pri ňom a prihovoril sa mu. Jano rozprával veľmi zle – vlastne, takmer ani nerozprával. Vydával zvuky, ktorým bolo dosť ťažko porozumieť. Krstný vytiahol z košíka klobásku a dva rožky a podal mu ich. Klobáska vyzerala dobre, voňavá, taká – len zakusnúť. Jano si darované jedlo chytil do rúk, starostlivo poprezeral a radostne niečo povedal. My sme pokračovali v ceste - išli sme s našimi nákupmi na neďaleké parkovisko ku autu. Keď sme zastali, krstný mi vraví: „Tak, teraz pozeraj, niečo uvidíš.“
A naozaj, diali sa veci...
Jano ukončil prezeranie klobásky, starostlivo si vložil jedlo do vreciek na vetrovke a o chvíľku vyštartoval. Rozbehol sa tak rýchlo, ako bežec pri štarte na bežeckej dráhe. Keď bežal okolo nás, krstný na neho zakričal: „ Kam bežíš, Jano?“ Nie, že by nevedel kam beží, ale chcel, aby som to počula aj ja.
Jano sa na chvíľu zastavil pri nás a rečou, tak ťažkou, ako jeho údel – odpovedal : „S mamou – jesť.“
Porozumela som - nebolo mi to treba ani vysvetľovať. S jedlom, ktoré sa mu zdalo, že bude chutné, sa bežal domov rozdeliť sa so svojou matkou – vtedy už starou, chorou ženou. Niekoľko kilometrov šprintom na samotu. Vraj to takto robieval vždy, keď dostal niečo dobré.
Dnes je už všetko inak. Stará pani zomrela a o Jana je postarané v sociálnom ústave.
Jedno však viem naisto. Že Janove ťažké, mentálne postihnutie určite nepostihlo jeho srdce. To malo totiž citlivosť vyššiu, ako je bežný priemer.
