Starká mala šesť vnúčat. Každé leto chodievali ku nej takmer na celé prázdniny. U nej bolo vždy dobre. Veľký dedinský dvor, potok kúsok od domu a to hlavné – vynikajúca starká, ktorá by deťom zniesla aj modré z neba.
Prázdninový pobyt mal svoje pravidelné rituály.
Vždy večer sa starká vnúčat spýtala, čo by chceli na druhý deň obedovať. Ej, veru, nešetrili ju. Každý si vybral čosi iné. Jeden chcel slíže tvarohové, druhý orechové, ďalší pečené kuriatko alebo palacinky . A starká vyvárala pre každého podľa jeho chuti - ako v reštaurácií - niekedy aj šesť druhov jedál.
Keď sa deti ráno prebúdzali do nového letného dňa, starká už mala obed uvarený. Šporák bol plný hrnčekov, v ktorých mal každý svoje vybrané jedlo. A ako to tam voňalo.... „Starká a kedy si vstávala, keď si už toto všetko stihla uvariť?“ pýtali sa vnúčence . Ona sa len usmiala a nič neprezradila – mala na to asi nejaký tajný grif.
Popoludní, keď deti bezstarostne šantili – pozorovala ich na dvore a popri tom v malej vaničke prala ich veci. Len tak – ručne. Automatickú práčku vtedy ešte nemala a ako vravievala „veď to vyžmolím aj v rukách.“ Tak veľmi sa tešila, že má plný dvor drobizgu. Vniesli na niekoľko týždňov do jej života radostnú iskru.
Večer, keď išli deti spať – starká ešte dlho svietila v starej kuchyni. Bolo tam ticho, tichúčko a keď deti náhodou ešte nezaspali a išli nazrieť čo starká robí, našli ju kľačať na starom kľakátku, ako sa modlí. Dlho, dlho...
„Starká, prečo sa tak dlho modlíš?“ spytovali sa zvedavo.
„Viete deti moje, keď ide život ľahko, a zdá sa, že sa darí, tak si veľa ľudí na Pána Boha ani nespomenie. Keď ale prídu ťažkosti, tie nás zrazia na kolená. Naučia nás, ako to veľmi pomôže, keď sa môžeš v modlitbe vyžalovať a poprosiť o pomoc. To si pamätajte“
Vnúčence vtedy týmto slovám ešte dobre nerozumeli.
Čas plynul. Starká zomrela, vnúčence vyrástli a dospeli. Majú už svoje rodiny.
A veru, pretože život prináša aj ťažké chvíľky – spoznali aj oni časom význam toho, čo im múdra starká povedala.
