Tri týždne putovali Svätojakubskou cestou po západnej časti Španielska, pešo prešli viac ako 300 kilometrov, potom nasledoval presun autobusom na východ Španielska a záverom cesty bola jej vysnívaná, krásna Barcelona.
Barcelona dňa 17.08.2017. Žiaľ, v nesprávny čas na nesprávnom mieste.
Keď mi 17.08.2017 v podvečer zvonil telefón tak som ešte netušila, čo sa udialo. Keď hneď v úvode telefonátu dcéra vravela: „Mami neboj, sme v poriadku“ tak som už vytušila, že sa udialo niečo veľmi veľmi zlé. Telefonát prerušovaný zlým signálom nebol dlhý: „Volám z Barcelony. Boli sme blízko, sme v poriadku vnútri v kaviarni, čakáme až budeme môcť odtiaľto odísť, len sa prosím neboj.“
Keď som si po skončení telefonátu prečítala mimoriadne správy, ovládol ma veľký smútok a strach.
Keď čítam alebo počujem o teroristických útokoch, väčšinou si poplačem. Akosi empaticky precítim to, že ľudia si išli na pekné miesta odpočinúť, pozrieť krásne pamiatky, tešili sa a zrazu bolo všetko inak. Stačí nôž v rukách teroristu, alebo dodávka v rukách šialencov a desivo sa v okamihu zmenia osudy mnohých ľudí. Tých, ktorí si chceli oddýchnuť, načerpať sily a zažiť pekné zážitky. Tých, ktorí nechceli ešte zomrieť. Tento barcelonský útok som oplakala dvojnásobne. Strach o bezpečnosť dcéry sa pomiešal so smútkom z nešťastia desiatok nevinných ľudí a dotkol sa ma veľmi bolestne.
Hlboko súcitim s rodinami tých, ktorých príbuzní boli v nesprávnej chvíli na celkom nesprávnom mieste.
Na takom, ktoré bolo definitívne posledným miestom nielen na ich dovolenke, ale aj na ich ceste životom. Kde ich životy museli predčasne a zbytočne vyhasnúť.
Barcelona sa nás bolestne dotkla všetkých. Nielen tých, ktorí tam niekoho mali. Už len preto, že sa to môže zopakovať HOCIKDE a HOCIKEDY.
