Vždy a všade chodievajú spolu. Nikdy som nevidela ísť uja bez tety – rovnako ako som nikdy nevidela ísť tetu bez uja.
Nedržia sa spolu za ruky – ani „popod pazuchy“ – vždy kráčajú len tak vedľa seba. Ako dvaja kamaráti.
Každé ráno chodí teta na poštu. Bývajú mimo obce, tak trocha na samote – a doručovateľka ku ním nechodí. Pokiaľ teta vybavuje na pošte, ujo ju čaká na ulici. Zastavím sa pri ňom a on tak - sám od seba mi vraví : „Čakám na moju – išla pre poštu.“
Z pošty idú spolu ku krčme. Krčma je hneď oproti – tak to majú po ceste. Teta dovnútra nejde, má svoju hrdosť a ženy predsa do krčmy nechodia. Čaká vonku . Okoloidúcim teta vysvetľuje: „Čakám na môjho – išiel na pivo.“ Ale ujo je džentlmen – nezostane s chlapmi v krčme. Vyjde po chvíľke von – v jednej ruke pivo a v druhej malá kofola pre ňu. Pomaly popíjajú, občas sa pri nich niekto pristaví na kus reči.
Ďalšia zastávka sú Potraviny. Treba ešte nakúpiť. Spolu chodia s košíkom pomedzi regály s tovarom. Ujo pripomína, na čo ešte zabudli. Teta, pretože má asi na starosti rodinné financie, zaplatí – a už aj odchádzajú domov. Na samotu. Dlhou cestou pešo, ujo s dvoma taškami v rukách, teta drobučká a krehučká ako vždy – kráča vedľa, gestikuluje oboma rukami a ujovi niečo rozpráva. Ujo sa smeje a na tvárach sa obom odráža pohoda a pokoj.
Idú spolu tak ako vždy...
Pohoda a harmónia.
Jednoducho Môj s Mojou.
